Dievča do vetra

Kapitola 1. - Nočná služba

Pomedzi žalúzie preniká na Jednotku intenzívnej a resuscitačnej starostlivosti mesačné svetlo a kreslí bledé pásy na linoleum. Zelené číslice na monitoroch sa odrážajú v sklách inkubátorov, pľúcny ventilátor ticho šumí. Čoskoro bude polnoc. Hodiny nad dávkovačom dezinfekčného gélu ukazujú jedenásť minút po jedenástej. Štyri jednotky v deň narodenín, to je predsa dobré znamenie, nie? Možno to predpovedá úspešný rok.

Z háčika na stene zvesím denný záznam, z vrecka vylovím pero a pustím sa do kontroly novorodencov. Chlapček z dnešného príjmu sa narodil viac ako mesiac pred termínom. Matke sa začala odlupovať placenta a museli ho urýchlene vybrať cisárskym rezom. Pri pohľade na neho by nikto neuhádol, že je extrémne nezrelý. Váži takmer štyri kilá. Deti diabetičiek bývajú veľké.

Pozriem na monitor. Tep, počet dychov, saturácie – všetko vyzerá v poriadku. Napravím plachtu prehodenú cez inkubátor, aby ho nerušilo svetlo z izby sestier, a pohnem sa ďalej. Dievčatko s nízkou pôrodnou váhou. Našťastie je čulé a priberá. Ak sa jeho stav neskomplikuje, zajtra ho presunú na výhrevné lôžko a čoskoro pôjde domov.

Na chodbe cvaknú dvere, ozve sa vŕzganie gumených podrážok. Po pár krokoch stíchne. Donesú sa ku mne hlasy a tichý smiech. Doktor Vinkler žartuje s niektorou sestričkou. Je veľmi mladý, práve skončil školu a nastúpil k nám, sestričky ho zbožňujú.

Otvára sa chladnička s materským mliekom, sklené fľaše jemne cinkajú. Čochvíľa bude čas kŕmenia. Vŕzganie podrážok sa pohne smerom k intenzívke.

Prejdem k poslednému obsadenému inkubátoru. Maroško Šebek vyzerá oproti zvyšným dvom novorodencom ako zmenšený model. Drobný, bledý, nehybný. Hoci má na sebe najmenšiu plienku, siaha mu až pod pazuchy. Spí s rukami vedľa hlavy, zaťatými do pästičiek. Z jeho nosa trčia hadičky vedúce do ventilátora, ktorý mu pomáha dýchať. Napriek injekcii kortikoidov sa pľúca nerozvinuli.

„Dobrý večer, Timea," pozdraví doktor Vinkler žoviálne, keď vojde na jednotku. „Počuli ste o sestričke, ktorá umrela a išla rovno do pekla? Trvalo jej dva týždne, kým zistila, že už nie je v nemocnici."

„Kam chodíte na tieto vtipy?" potrasiem hlavou naoko pohoršene.

„Vyhľadávam ich na internete namiesto vypisovania zdravotnej dokumentácie pacientov, aby som na ne mohol baliť pekné sestričky," odpovie s kamennou tvárou a nakukne mi cez rameno do záznamu. „Ako to tu dnes vyzerá?" opýta sa, tentoraz bez štipky humoru v hlase. Doktor Vinkler sa možno tvári ako nezodpovedný vetroplach, no za pacientov by dýchal.

„Všetko v poriadku. Zdá sa, že nás čaká pokojná noc."

„To rád počujem. Zišlo by sa mi pár hodín spánku," zívne a ponaťahuje si stuhnutý krk. „A malý Šebek?"

„Drží sa."

„To je dobre."

Vrazí ruky do vreciek bieleho plášťa a cúvne smerom k dverám.

„Keby ma niekto hľadal, povedzte mu, že som hneď späť. Idem na jednu. Nechcete aj vy?"

„Ďakujem, nefajčím."

„Veď ani ja. Hovorím o káve z automatu."

Zasmejem sa.

„Nemusíte nikam chodiť, Jozefka vám predsa uvarí."

„Viem, no," vystrúha grimasu a konšpiračne stíši hlas, „tá jej vysokooktánová zmes chutí ako raketové palivo. Ale to hovorím iba vám. Nie, že ma bonznete." Ešte raz sa usmeje a o chvíľu buchnú presklené vchodové dvere na oddelení.