Dievča do vetra

Kapitola 19. - Hostel

Vyprchá zo mňa aj posledná kvapka bojovnosti, hnevu a hrdosti a odrazu cítim len nekonečnú únavu. Nechám kufor stáť pri dverách a vrátim sa k baru.

„Ďakujem," poďakujem už milióntykrát za dnešný večer Markusovi a poobzerám sa po podniku. Vyhrniem si rukávy na mikine. „Tak, s čím ti môžem pomôcť?"

Prekvapene na mňa pozrie spoza pultu a nadvihne obočie.

„Nie som z cukru, môžem poutierať stoly alebo povykladať stoličky, aby sa dala umyť podlaha."

Mykne mu kútikom úst.

„Ak by som ti dal vedro, vydrhla by si aj záchody?"

Nezasmejem sa, nemám náladu ani silu na žarty.

„Som zdravotná sestra. Robila som omnoho horšie veci než čistenie záchodov," myknem plecom.

Markus zvážnie.

„Chápem," prikývne zamyslene. „Ak naozaj chceš pomôcť, vezmi si sprej a utri stoly a boxy," podá mi fľašu dezinfekcie a handru. Keď si ich beriem, okom zavadím o jeho obrúčku a spomeniem si na Vinklera. Všimol si vôbec, že už nie som v nemocnici? Pýtal sa na mňa niekoho?

Ostrá vôňa dezinfekčného prostriedku mi tiež pripomenie nemocnicu. Chýba mi zhon a pocit užitočnosti. Tie dva týždne u Wilhelmine boli premárneným časom. U niekoho iného som mohla byť o toľko užitočnejšia!

Som taká zabratá do vlastných myšlienok, že až pri utieraní posledného stola si všimnem, že Markus stojí nado mnou.

„Nemusíš tie stoly leštiť," usmeje sa a vezme mi handru z ruky. „Stačí jeden strek a pretrieť," názorne mi to predvedie.

Odhrniem si kučery z očí a potrasiem hlavou.

„Ale to potom nebudú poriadne čisté," zamračím sa.

„Nebudú lepkavé, to stačí."

„Ja neviem robiť robotu len tak polovičato," priznám sa. „Mám to v krvi, v škole nám to vtĺkali do hlavy. Keď sa do niečoho pustím, dám do toho všetko. Či už ide o stoly alebo o ľudský život."

Uznanlivo pokýve hlavou.

„Fajn, aj tak to už stačí. Skoro ráno príde upratovačka. Nadnes zamykám."

Zhrniem si rukávy a bezradne postávam pri dverách, kým Markus zhasína svetlá, kontroluje, či sú okná zatvorené a všetko zaistené. Sledujem ho, kým sa na mňa nedíva. Pohybuje sa sebaisto, každý pohyb má nacvičený. Pripomína mi tým chirurga na sále. Presne vie, čo má robiť a kam siahnuť.

Zhasne svetlo v chodbe a naznačí mi, aby som vyšla von. S námahou prehodím kufor cez zvýšený prah. Markus naťuká kód alarmu a zamkne dvere.

„Auto mám na ulici," ukáže kamsi do tmy.

Kráčam za ním, ale nestíham, pretože kufor sa mi zle vlečie po mačacích hlavách. Kolieska sa zasekávajú o kamene.

„Ukáž," zastaví sa Markus a schmatne môj kufor za rúčku a s ľahkosťou s ním manévruje po chodníku. Naloží ho do kufra malého auta a potom nastúpime.

„Je to len lacný hostel pre študentov, nečakaj nič nóbl," upozorní ma.

„Ver mi, že ja už nečakám vôbec nič," opriem si hlavu a privriem oči. Odvykla som si od nočných služieb.

„Hovorila si, že si pracovala ako sestrička. Do Nemecka ťa vyhnal malý plat?"

Zdvihnem viečka ťažké ako z olova.

„Ani nie. Potrebovala som tak celkovo zmenu."

Čaká, či to vysvetlím, ale nechce sa mi. Radšej nemyslieť na Vinklera a na to, aká som bola hlúpa.

Zastaneme pred malým hostelom a Markus mi pomôže vyložiť kufor.

„Vďaka," načiahnem sa za rúčkou.

Markus stojí pri aute s rukami založenými na prsiach a rozkročenými nohami.

„Budeš v pohode?" opýta sa.

„Postarám sa o seba. A naozaj ďakujem. Už ani neviem, ako inak by som ti povedala, ako veľmi si mi pomohol."

„Mám tvoje číslo," potľapká sa po vrecku. „Zajtra zavolám jednej známej, ak si stále ochotná robiť za byt a stravu."

„Áno, stále to platí."

„Tak fajn, dobrú," rozlúči sa. „Ozvem sa."

Markus je cudzí človek. Toľko ľudí v mojom živote ma už sklamalo alebo oklamalo, tak neviem, prečo by som mala veriť úplne neznámemu človeku, no niečo v jeho očiach alebo možno tom pevnom postoji mi vraví, že predo mnou stojí niekto, kto dodrží slovo.

„Budem čakať," zakývam mu.

Počká, až vojdem dovnútra, a až potom nasadne a odíde.

Na recepcii zaplatím vopred na jednu noc a dostanem šesťmiestny kód k zámku na izbe. Nikdy som nespala v hosteli, ani poriadne neviem, čo ma čaká.

Vyjdem na druhé poschodie. Na jednej strane chodby sú spoločné záchody a sprchy, na druhej sú izby. Opatrne naťukám kód a dvere sa s tichým cvaknutím otvoria. Ovalí ma príšerný smrad – zmes spotených tiel, vyzutých topánok, vlhkého oblečenia a nejakého jedla. V slabom svetle z chodby narátam šesť poschodových postelí, okrem jednej sú všetky obsadené. Niekto tu chrápe, chlap kus odo mňa si v spánku čosi mrmle. Zhlboka sa nadýchnem. Je to len na pár hodín a ako som vravela Markusovi, nie som z cukru. Vojdem dnu a zatvorím. Vo svetle mobilu dovlečiem kufor k voľnej posteli. Vykašlem sa na pyžamo a vyšplhám sa na horný matrac. Kabelku s peňaženkou a mobil si vsuniem pod vankúš. Už som sa poučila, nepotrebujem prísť aj o doklady a telefón.

Som vytrénovaná zaspať na povel na akomkoľvek mieste, takže ani v tomto smrade a za čudných zvukov mi to nerobí problém.

Keď sa zobudím, v izbe je už rušno. Ľudia behajú hore-dolu s kefkami a pastou, bez problémov sa prezliekajú pred cudzími ľuďmi a veselo sa bavia. Okamžite skontrolujem peňaženku a mobil. Je tam všetko.

Vytočím Saskiino číslo, no ozve sa automat, že volaný účastní je nedostupný. Asi vyspáva opicu.

Umyjem sa, kúpim si musli tyčinku v automate na chodbe a uvažujem, čo ďalej. O desiatej je čas odhlásiť sa. S kufrom opäť skončím na ulici. Vytáčam Saskiu každých desať minút, no stále je nedostupná. Sklamane skonštatujem, že ani Markus sa ešte neozval.

„Počkám do obeda," rozhodnem sa.

Zložím sa v parku na lavičke a čakám. O dvanástej začnú odbíjať hodiny na veži. Posledný raz vytočím Saskiu, no neúspešne.

„Tak, to by sme mali," pomyslím si smutne. Postavím sa, oprášim si rifle a vezmem rúčku kufra. Vykročím smerom k stanici. A práve vtedy mi zazvoní mobil.