Dievča do vetra

Kapitola 13. - Popoluška

Cez víkend som uvažovala, s ktorým príbehom začať na Instagrame. Zúžila som to na dva - Tajomstvo denníka, čo je klasická romantika s tajomstvom, ktoré treba rozlúsknuť; a druhý príbeh v ponuke mi napadol v súvislosti s koronavírusom - ako by to vyzeralo, keby tínedžerka zostala sama doma uprostred epidémie, keď väčšina ľudí ochorie, nefunguje elektrina, nekúri sa, netečie voda, obchody sú prázdne a ona nevie, komu dôverovať, keď narazí na chalana od susedov, ktorý ju dovtedy prehliadal (no dobre, aj toto je tak trochu romantika... uprostred nákazy, ale aj tak :-D).

Čo by ste si vybrali?

Vaša Les :-)

---

„Kúsok doľava... ešte viac... to je ono," komanduje ma pani Wilhelmine z terasy, keď umývam okná. Sedí v pohodlnom prútenom kresle so šálkou čaju v ruke a dáva pozor, aby mi neunikol ani centimeter neumytej plochy. Hoci je vonku pomerne čerstvo a Wilhelmine má cez kolená prehodenú deku, mne po čele tečie horúci pot a štípe ma v očiach. Ruky v gumených rukaviciach sa mi tiež výdatne potia a pália ma. Za posledné dva týždne som vydrhla Wilhelminin dom od vrchu až po spodok a v záhrade by ste nenašli ani jediné steblo buriny.

„Čas na obed!" zakričí Wilhelmine, čo je pre mňa signálom, že musím zliezť z rebríka a pripraviť jej jedlo. Kým obedujeme, snažím sa zdvorilo konverzovať.

„Zmenilo sa počasie. Nebolia vás kolená, pani Schneiderová?" Využívam každú príležitosť, aby som si precvičovala nemčinu. Mám zo seba dobrý pocit, pretože sa snažím ako nikdy v živote. Moje nedostatky v jazyku kompenzujem tým, že hoci to absolútne nepatrí k povinnostiam opatrovateľky, upratujem dom a starám sa o záhradu. Dokonca už Wilhelmine aj celkom dobre rozumiem a ani rozprávanie mi nejde najhoršie. Možno mala Saskia predsa len pravdu, že potrebujem iba trochu cviku.

„Nič mi nie je," odbije ma Wilhelmine. Doje a zívne. „Idem si po obede trochu čítať," oznámi mi, hoci po dvoch týždňoch rutiny už viem, že si ide ľahnúť, pretože o desať minút po zabuchnutí dverí sa z jej izby vždy ozve chrápanie.

Umyjem riady a vzdychnem si. Cítim sa neužitočne. Moje vedomosti zdravotnej sestry sú mi úplne zbytočné. Na to, aby som drhla záchody som nemusela praxovať v nemocnici. Na druhej strane urobím čokoľvek, len aby som tu vydržala. Už zajtra by som mala dostať moju prvú výplatu!

Cez kuchynské okno zbadám, že sa k našej bránke blíži Saskia. Zdvíha ruku, aby zazvonila. Okamžite otvorím okno a začnem mávať ako blázon.

„Neopováž sa zobudiť pani Schneiderovú!" pohrozím jej a naznačím, že idem von.

Potichu sa vytratím z domu a bežím k bránke.

„Ahoj!" vystíska ma Saskia. „Prepáč, že som neprišla skôr, ale decká mali kiahne a nemohla som sa pohnúť z domu. Ako sa ti darí? Schneiderka ťa stále buzeruje?"

So Saskiou sme si za uplynulé dva týždne občas napísali, no nebolo toho veľa. Musela som šetriť kredit na telefóne a Wilhelmine nemá zavedený internet.

„Už je to lepšie, zdá sa mi, že si už zvykla na mňa a moju úbohú spoločnosť," zasmejem sa.

Saskia si všimne skladací rebrík pri okne.

„Nehovor, že jej drhneš okná?!" zhrozí sa.

„To je nič, aspoň niečo robím, keď už so mnou nemôže poriadne konverzovať," mávnem rukou.

„Využíva ťa," povie Saskia pochmúrne.

Iba myknem plecom. Nemám na výber.

„Počuj," zabudne Saskia na okná, „dnes večer vyrážame s pár ľuďmi do baru na pivo. Pridáš sa?"

„Uhm," pošúcham si čelo lepkavé od potu, „asi ani nie. Vieš, že mi nezostalo ani euro a výplatu mám dostať až zajtra."

„S tým si nelám hlavu, požičiam ti," potrasie hlavou.

„Ale nikoho tu nepoznám, asi by som nikomu ani nerozumela," napadá mi tisíc dôvodov, prečo radšej zostať doma.

„To nie je problém, väčšinou sú to ľudia zo Slovenska, Čiech a Poľska, ktorí tu pracujú ako ty," upokojí ma Saskia.

„A čo ak ma Wilhelmine nepustí?"

„Timea, nebuď taká zľaknutá, uženieš si vredy," vzdychne Saskia. „Veď sa stačí Wilhelmine opýtať. Okrem toho, máš nárok na pár hodín voľna, nie si otrok."

Nuž, bolo by príjemné aspoň na chvíľu vypadnúť z tohto domu a od pani Schneiderovej a jej kárajúceho pohľadu.

„Skúsim to," sľúbim Saskii. „Už musím ísť, nech doumývam tie okná, kým sa zobudí."

„Bež, Popoluška," mávne mi Saskia a spokojne sa odlepí od plota, aby sa vrátila domov. Na sekundu jej závidím, že sa stará o dve deti a chlapíka, ktorý jej dá pokoj a nesleduje ju na každom kroku ako ostriež.

Vyleštím okná a idem pripraviť čaj tak, ako to ma Wilhelmine rada. Možno ju to poteší, keď sa zobudí.

Popoludní vynášam z domu matrace, aby som ich vyprášila, kým Wilhelmine telefonuje, a zbieram odvahu, ako by som sa jej opýtala, či môžem ísť von.

„Thi-mhe-aaa!" zakričí na mňa svojím hrdelným nemeckým prízvukom, keď zloží. „Večer ma prídu pozrieť priateľky z knižného klubu. Potrebujem, aby si išla nakúpiť."

„Samozrejme," usmejem sa. Už som bola zo dvakrát v maličkom obchode na rohu po mlieko a žemle, prechádzka mi urobí dobre.

„Bude treba nejaké limonády, víno, občerstvenie a podobne," vyratúva, kým mi píše zoznam. V duchu uvažujem, ako to celé odnesiem. No nič, veď je to len kúsok.

„Nepôjdeš do obchodu k Meisnerovi," odfrkne, akoby mi čítala myšlienky, „takýto nákup by tam bol drahý. Pôjdeš do centra do supermarketu."

Zažmurkám. Sama som ešte v centre nebola. Navyše, je to dosť ďaleko, ako to odvlečiem v rukách?

„Vezmeš si moju nákupnú tašku na kolieskach," pokračuje Wilhelmine, „a pôjdeš autobusom."

Dofrasa! Mám problém vyznať sa v hromadnej doprave v Bratislave, nieto ešte v cudzom meste. Ani neviem, kde si kúpim lístky? A koľko stoja? Ako si ich vypýtam?

Wilhelmine mi už strká do rúk nákupný zoznam a bankovky.

„Máš tam dosť na nákup aj autobus. A drobné si nechaj," mávne rukou.

Prehltnem a prikývnem. Rýchlo sa prezlečiem a z komory vytiahnem dôchodcovskú tašku na kolieskach.

„Choď už, choď," poháňa ma Wilhelmine.

„Uhm, dovidenia," zamrmlem a vyjdem na ulicu. Nemám ani potuchy, ktorým smerom vykročiť. Kde tu je zastávka? Som tu síce už dva týždne, ale väčšinu času som strávila upratovaním domu, nemala som čas chodiť na prechádzky a preskúmať okolie.

Obetujem vzácny kredit a zavolám Saskii, aby mi pomohla.