Dievča do vetra

Kapitola 10. - Záchrana

Dobré ráno :-) Letím do práce, ale ešte stíham nahodiť novú kapitolu... dobieham zameškané s novou energiou :-) Pekný deň :-)

Lesana :-)

---

Zhlboka dýcham, aby som potlačila paniku. Po prvotnom šoku si uvedomím, že mi ostalo niekoľko možností. Môžem zavolať domov a poprosiť sestry, aby mi na účet poslali peniaze a vrátim sa domov. Môžem zájsť políciu a pokúsiť sa im vysvetliť, čo sa stalo. Môžem ísť stopom do Eisenfeldu, kde pracuje Saskia. Ktorákoľvek z týchto možností mi pripadá absolútne absurdná, a tak len sedím a čakám a dúfam, že Saskia príde a bude mať sakramentsky dobré vysvetlenie.

O jednej nadránom mi tŕpnu nohy, tak si vezmem kufor a chvíľu krúžim po stanici. Po Saskii ani stopy, telefón neberie. O druhej sa stanica vyprázdňuje, zrejme iba zúfalci cestujú vlakom o takejto šialenej hodine. O tretej tu sedím už len ja a pár čudne vyzerajúcich indivíduí. Netuším, či mi chcú predať drogy alebo si myslia, že by ich mohli kúpiť odo mňa. O štvrtej som v koncoch. Sedím na tej istej lavičke s kufrom pri nohách, v žalúdku mi škvŕka, som smädná a vystrašená. Až teraz mi dochádza, že toto už nie je vtip. Som sama, bez jediného eura v cudzej krajine, ktorej jazykom hovorím len dosť biedne. Chce sa mi plakať pri pomyslení na to, ako zareagujú sestry, keď im zavolám. Iste, dostanú ma domov, ale nikdy o tom neprestanú rozprávať, ako som ich neposlúchla a potom to takto zmrvila.

Zložím bundu da klbka a opriem si o ňu hlavu o stenu. Zmáha ma únava, bojím sa však zaspať, aby som neprišla aj o telefón a doklady. O šiestej sa konečne začne stanica znova plniť. Umyjem sa na záchode a seriózne uvažujem nad autostopom. Asi sa dám radšej zavraždiť, než keby som mala zavolať sestrám.

Keď mi o siedmej zazvoní telefón, takmer vyletím z kože.

„Ježišikriste, Timea, neuveríš, čo sa stalo," rapoce Saskia, akoby ona bola tou, ktorá je vážne v kaši. Tak strašne sa mi uľaví, že sa konečne ozvala, že jej ani nedokážem vynadať. „Matthias, veď vieš, jedno z detí, ktoré strážim, dostal v noci epileptický záchvat a museli sme do nemocnice a zabudla som si doma telefón a..." Takmer ju nepočúvam. Chápem, že každý má svoje problémy, no ja som sa naozaj bála. Z nemocnice nemohla zavolať z búdky? Alebo si požičať telefón? Vôbec jej nedošlo, že som tu sedela celú noc sama a nevedela, čo sa deje? Zbožňujem Saskiu, no až teraz si uvedomujem, že nikdy som sa na ňu nemusela spoľahnúť, kým teraz od nej závisí úplne všetko. Urobila som dobre, že som prišla za ňou?

Trvá ďalšie dve hodiny, kým po mňa konečne príde.

„Dúfam, že si si dala niekde dobré raňajky," kýva na mňa veselo, akoby sa nič nestalo.

„Keby si len vedela..." zamrmlem a nasúkam sa do auta. Saskia sa smeje, kým jej rozprávam o Romanovi a noci na stanici.

„Och, Timea, ty si vždy každému na všetko skočila," potľapká ma po ruke. „Ale neboj, postarám sa o teba. Požičiam ti niečo na začiatok. Okrem toho, ani nebudeš peniaze možno potrebovať, u pani Schneiderovej budeš bývať a stravovať sa, takže..." pokrčí plecom, akoby tým bolo všetko vyriešené.

Zvyšok cesty trkoce a Ottovi, pre ktorého pracuje. Vraj je vdovec s dvomi deťmi. Dosť bohatý na to, aby si Saskia zmyslela, že by ho mohla zbaliť a ostať u nich natrvalo.

„Decká sú v pohode, za pár rokov aj tak vyrastú a ja už nebudem musieť nikomu utierať zadok. Je to o toľko lepšie, ako sa starať o dôchodcov!"

Môj prekvapený výraz si zrejme vyloží ako súhlas.

„A neboj, aj tebe po čase nájdeme nejakého chlapa s deťmi a budeš zahojená," žmurkne.

Skloním hlavu. Som taká unavená, že sa mi vôbec nechce púšťať do debaty o tom, že mne neprekáža starať sa o deti alebo o seniorov, ja rada pomáham.

Čoskoro zastaneme pred domom v tichej a čistej ulici.

„Tu bývam," ukáže mi nadšene Saskia, keď zatiahne pred garáž. „A ty budeš hneď vedľa."

Vystúpim z auta a zvedavo si obzriem susedný pozemok. Stojí na ňom nízky bungalov s upravenou predzáhradkou. Predstavím si sama seba, ako po tejto ulici tlačím nejakú starenku na vozíku a milo sa rozprávame. Vydýchnem si, bude to paráda.

„Poď, hneď ta predstavím, už ťa čakajú," potiahne ma za rukáv. Potknem sa o kufor a utekám za ňou.

„Som strapatá a spotená, mala by som sa..." dychčím, no Saskia nepočúva. Zazvoní a vzápätí dvere otvorí prešedivený pán v tmavom obleku s kravatou. Na ruke sa mu leskne obrovský pečatný prsteň a obrúčka. Doslova z neho kričia peniaze.

Usmejem sa, no jeho tvár sa skriví. Zatská a začne rýchlo mlieť. Rozumiem iba toľko, že sme tu mali byť pred hodinou a on sa strašne ponáhľa. Potom pozrie na mňa so spýtavým pohľadom. Vyvalím oči.

„Pýtal sa ťa, či môžeš okamžite začať," pošepká mi Saskia. „Vlastne sa ani tak nepýtal, ako nakázal," poškriabe sa za uchom.

Prikývnem. Som taká zmätená, že si nespomeniem ani na to, ako sa povie „áno".

„Gut!" tleskne chlap rukami, čosi rýchlo drmolí Saskii a potom pozrie na hodinky, nahnevane pokrúti hlavou a plesne za sebou dverami.

Vydýchnem si. Typy ako on ma zastrašujú. Oveľa lepšie si vychádzam zo starými ľuďmi, ktorí mi môžu vyrozprávať svoje problémy a nenaháňajú sa za peniazmi.

„Nerozumela som ani jedno slovo," priznám sa nešťastne Saskii.

„To nič, zvykneš si," odpovie, no trochu menej sebaisto ako predtým. „Poď, mám ti ukázať dom a stará pani ťa čaká v izbe."

Nasledujem ju po bungalove.

„Kúpeľňa, obývačka, kuchyňa," ako z rýchlika ma vlečie za sebou, nestíham si nič ani obzrieť. Potom zastaneme pred zatvorenými dverami. Saskia sa nadýchne, uhladí si vlasy a prebehne ma pohľadom. Potom vzdychne, pokrčí ramenami a stlačí kľučku.