Kapitola 5. - Ponuka

325 50 11
                                    

Unavene sa dovlečiem domov. Bývame vo veľkom dvojgeneračnom dome, ktorý nutne potrebuje aspoň tisíc drobných opráv. Lak na verande sa odlupuje, okná sú vymenené za plastové, ale nikto sa neobťažoval opraviť otlčenú omietku okolo nich, polovica strechu má nové šindle, na druhej sú staré. Nikdy sa nenájde dosť peňazí, aby sa dalo do poriadku všetko.

Po nočnej službe ako bola táto netúžim po ničom inom, iba si ľahnúť a na pol dňa upadnúť do kómy. Sotva sa však osprchujem a vyleziem z kúpeľne, na chodbe stretnem najstaršiu sestru Magdu. Má vyše štyridsať, medzi nami je takmer dvadsaťročný vekový rozdiel. Naši sa brali ako veľmi mladí, rýchlo po sebe mali tri deti a nečakali, že po toľkých rokoch sa im podarí priviesť na svet ešte aj mňa. Vyrastala som nie so svojimi sestrami, ale s ich deťmi.

„Ahoj, Timea," zívne. „Som rada, že si hore tak skoro, budem potrebovať každú pomocnú ruku. Kvôli oslave neviem, kde mi hlava stojí."

Vzdychnem. Tá hlúpa oslava! Pretože je nás v rodine toľko, vždy vyberieme nejaký dátum, okolo ktorého má viacero členov narodeniny, meniny a výročia a usporiadame obrovské rodinné stretnutie, na ktorom sa všetci pohádame a nerozprávame sa do ďalšej oslavy. Dnes mám narodeniny ja a otec, dvaja švagrovia mali meniny v uplynulom týždni, sesternica sa chystá oznámiť zásnuby a prostredná sestra Viera bude mať narodeniny o týždeň.

„Pred chvíľou som prišla z nočnej," oponujem.

„To zvládneš, ja som kedysi brala aj tridsaťšesťhodinové šichty," mávne rukou Magda, ktorá za mlada pracovala ako zdravotná sestra na urgentnom príjme. „Veď zajtra máš voľno, budeš mať dosť času vyspať sa."

„Čo potrebuješ?" rezignujem.

Vymenuje mi aspoň desať vecí.

„Nemôže to urobiť Viera?"vyjednávam.

„Tá bude so mnou v kuchyni variť."

Vzdychnem. Keby moje sestry neboli také lakomé, mohli sme urobiť oslavu v reštaurácii a ušetrili by sme kopu upratovania a potenia sa v kuchyni.

„A Elena?" Elena je o rok mladšia ako Viera. Ona ako jediná sa odsťahovala z rodičovského domu, pretože tu pre ňu už nebolo dosť miesta, keď sa vydala. Doteraz to všetkým vyhadzuje na oči, že my tri sme stále doma, kým ona chudera si musela brať hypotéku a platí za bývanie nehorázne peniaze.

„Elena príde až na oslavu."

Čoskoro sa dom začne zobúdzať. Vyzerá to trochu ako scéna z filmu Sám doma, kde všade pobehujú dospelí a decká. Podľa Magdiných inštrukcií vojdem do maminej izby. Otec sa už oblieka do kostola, mama sedí na posteli a zmätene sa obzerá okolo seba.

„Dnes má zlé ráno," informuje ma otec. „Zobudila sa s plačom a nič si nepamätá."

Mama má pokročilého Alzheimera. Občas má jasné dni, inokedy ani len netuší, kto som ja alebo otec. Striedame sa v starostlivosti o nej. Ak niekto z nás nepracuje, trávime dni s mamou.

„Všetko najlepšie," zaželám otcovi a pobozkám ho na líce. Vonia olejom a kolomažou, hoci už niekoľko rokov nepracuje ako rušňovodič. Železnica sa mu dostala až pod kožu.

„Aj tebe, Kukučka," osloví ma otec láskyplne, no prezývka aj tak zabolí. Nemyslí to v zlom, jednoducho mi to prischlo. Prezývku vymyslela moja neter, Magdina najstaršia dcéra, pretože všetci v našej rodine sú svetlovlasí a modrookí, len ja mám oči a vlasy čierne ako žúžoľ. Aj povahou som celkom iná ako ostatní. Nie som dravá, nemám široké lakte, nedokážem povedať nie.

Sotva oblečiem mamu a zavediem ju do kuchyne na raňajky, zazvoní mi telefón.

„Saskia," poteším sa nefalšovane. Volá moja najlepšia kamarátka zo strednej školy. Po zdravotke odišla pracovať do Nemecka ako opatrovateľka. Občas mi príšerne chýba.

„Všetko najlepšie, Timea!" kričí do telefónu a pustí sa do falošnej verzie Happy Birthday. „Tak čo, ani dnes ťa neprehovorím?"

„Asi nie," zasmejem sa na starom vtipe. Saskia ma dokola prehovára, aby som sa vykašľala na prácu v nemocnici a odišla za ňou do Nemecka.

„To je škoda, pretože práve včera mi hovoril domáci, že naša suseda hľadá opatrovateľku pre svoju chorú mamu. Dostala by si kráľovsky zaplatené a bývali by sme vedľa seba. Takú príležitosť nedostaneš každý deň."

Musím povedať, že toto znelo naozaj lákavo.

„Prepáč, ale na oddelení sa mi páči. Mám skvelé kolegyne, práca ma baví," odmietnem takmer ľútostivo.

„Si blázon, keď tam zostávaš. Čo ťa vlastne drží doma? Stále nadávaš, že nemáš ani trochu súkromia a sestry ťa len preháňajú, a nemôžeš sa ani odsťahovať, pretože z platu zdravotníčky si nezaplatíš ani kartón pod mostom."

„Saskia, veď ja po nemecky sotva ceknem. Jediné, čo si pamätám zo školy je Scheisse a Himmelhergott."

Saskia sa rozrehoce.

„To sú práve dve slová, ktoré by si tu potrebovala." Potom zvážnie. „Timea, obidve sme chodili na nemčinu, a keď sa v nej dohovorím ja, zvládneš to aj ty. Podľa mňa si len zbabelá odísť."

„Popremýšľam."

„To mi sľubuješ už veľmi dlho. Timea, fakt neváhaj. Ponúkam ti skvelú prácu za skvelú cenu."

„Musela by som si vybaviť povolenie a papiere a bohviečo všetko," namietam.

„Nemusela. Skúsila by si to načierno a keby sa ti tu páčilo, vybavila by si si to dodatočne."

„Neznie to ako dobrý nápad."

„Ako myslíš," vzdá sa Saskia. „Pokojne si makaj za pár šupiek na oddelení, kým ja si tu žijem ako kráľovná. Maj sa, kráska," pošle mi bozk cez telefón a zavesí.

Uvažujem nad jej slovami. Naozaj je to lákavé, ale ako som povedala – práca v nemocnici ma baví, kolegyne sú úžasné. Dokonca Katka bude čoskoro povýšená na vrchnú sestru, takže mi zdvihne aj plat. Odložím mobil a pustím sa do drhnutia dlážky v chodbe.

Dievča do vetraWhere stories live. Discover now