Dievča do vetra

Kapitola 14. - Vyhadzov

Mám zo seba dobrý pocit. Saskia mi vysvetlila, ako sa hromadnou dopravou dostanem do supermarketu. Síce som si všetko naraz nezapamätala, no keď som nevedela, ako ďalej, spýtala som sa ľudí na zastávke a na ulici. A všetci mi rozumeli! A všetkým som rozumela ja! Trvalo mi to síce celé popoludnie, no podarilo sa mi nakúpiť úplne všetko, čo si pani Wilhelmine rozkázala. Dokonca mi ešte zostalo pár eur navyše, takže som do košíka hodila múku a vajcia. Rozhodla som sa, že na Wilhelminin dámsky večer upečiem koláč podľa maminho rodinného receptu, aby sa pani Schneiderová mohla pochváliť dobrým pohostením.

Cestou späť som sa dosť mordovala, pretože nákup bol priťažký a nezmestil sa do tašky na kolieskach, takže v druhej ruke som vliekla preplnenú igelitku a hrozilo, že sa jej čochvíľa odtrhnú uši. A tiež som trochu poblúdila, lebo som nasadla do zlého autobusu, no teraz už stojím pred domom pani Schneiderovej a v duchu plánujem, aké jednohubky urobím.

Na ulici parkuje tmavé BMW. Pamätám si, že patrí Wilhelmininmu synovi. Pekné od neho, že prišiel pozrieť mamu. Vonku sa zmráka. Elektrické lampy bliknú a rozsvietia sa. Odhrniem si vlasy z očí a z posledných síl odvlečiem nákup do domu.

„Guten Abend!" zakričím z chodby.

„Na endlich!" začujem Wilhelminim vysoký hlas. Prekvapím sa. Akože „no konečne"? Čo tým myslí?

Sotva sa vyzujem, vo dverách sa objaví pán Schneider s rukami prekríženými na hrudi a škaredo sa mračí. Spoza neho vyčítavo vykúka jeho matka.

„Stalo sa niečo?" pípnem.

„Vy sa ešte pýtate?" oborí sa na mňa pán Schneider. „Vyparíte sa na celý deň a necháte tu moju úbohú mamu samu a bezmocnú?"

Mykne mi kútikom. Wilhelmine Schneiderová je bezmocná asi ako bengálsky tiger, no nezdá sa mi vhodné povedať to nahlas.

„Pani Wilhelmine ma poslala na nákup," ukážem na plné tašky.

„To neznamená, že sa budete bohviekde flákať a vrátite sa domov až za tmy!"

„Bolo to ďaleko a nákup bol ťažký. Stratila som sa a ..."

Pán Schneider nespokojne pokýve hlavou.

„Je mi to ľúto, Fräulein, ale budeme sa musieť rozlúčiť. Nepáči sa mi váš prístup k práci a mama sa tiež sťažuje, že nehovoríte dobre po nemecky a nevie sa s vami dohodnúť."

Klesne mi sánka. Hryznem si do jazyka, aby som nevyhŕkla, že tá potvora sa so mnou dohovorí celkom dobre, keď potrebuje vydrhnúť špáry medzi obkladačkami.

„Učím sa a moja nemčina už je dosť dobrá," obhajujem sa.

„Ale nie dosť. Rozhodol som sa, že mame nájdem primeranejšiu opatrovateľku."

Z vrecka vytiahne peňaženku a odráta zopár bankoviek.

„Vaša výplata. Vysťahujete sa ešte dnes."

Neveriacky hľadím na podávané peniaze. Trasie sa mi ruka, keď si ich beriem.

„Dohodli sme sa na inej sume," odvážim sa mu pripomenúť.

„Aká práca, taká pláca," odbije ma.

„Mrzí ma, ak som dnes urobila chybu, už sa to nezopakuje," snažím sa ešte zachrániť si miesto. Veď kam pôjdem takto v noci? Kde budem spať?

Schneider stisne pery.

„Už sme sa s mamou dohodli," vyhlási nekompromisne.

Pozriem na pani Wilhelmine. Netuším, či sa mi to iba zdá, no mám pocit, že sa mi v duchu smeje. Och, ja som taká krava! Zase som sa nechala nachytať! Hlúpa Slovenka, ktorá nevedela poriadne po nemecky a drela tu ako mulica, robila všetky podradné práce, ktoré vôbec nemala vykonávať, a keď to tu dala do poriadku za... pozriem na bankovky... za pár šupiek, vyrazia s ňou dvere. Veď za obyčajnú upratovaciu službu by v Nemecku zaplatili viac za jedno popoludnie, ako za moje dva týždne driny.

„Prosím..." šepnem aj tak, pretože nemám na výber. Ako sa to vraví? Že žobráci nemajú na výber?

„Nie," povie Schneider tvrdo a netrpezlivo pozrie na hodinky. „Mame o chvíľu príde návšteva, dovtedy budete preč."

„A chcem naspäť peniaze za nákup," natiahne Wilhelmine kostnatú ruku.

„Ale... veď ste mi dali tak akurát. Zostalo mi len pár eur a za tie som kúpila múku a vajcia do kuchyne," vysvetľujem.

„Nezmysel," sykne Wilhelmine. „Dala som ti oveľa viac."

Vytiahnem účet zo supermarketu a podám jej ho.

„Naozaj mi nič nezostalo."

„Zlodejka!" obviní ma a spýtavo pozrie na svojho syna.

Upokojujúco položí mame ruku na plece.

„Už nech vás tu nevidím," chladne ma prepustí.

Kým si balím veci v izbičke, Wilhelmine sa veselo presúša po kuchyni a vykladá nákup. Prehltnem horúce slzy. Neurobím im tú radosť, aby som revala. Nahádžem veci do kufra, starostlivo si schovám svoju smiešnu prvú výplatu a prejdem ku dverám.

„Nie je to koniec sveta," potiahnem nosom, zdvihnem vysoko hlavu a vystriem plecia. „Som mladá a zdravá, zvládnem všetko," poviem si potichu. „Auf Wiedersehen!" zakričím na rozlúčku do domu a vyjdem von bez toho, aby som sa obrátila.

Až na ulici sa mi podlomia kolená. Čo som to len urobila? Mala som viac prosiť. Kam len pôjdem?

Vytiahnem mobil a zavolám Saskii. Keď zdvihne, v pozadí začujem hlasnú vravu a hudbu.

„Sme v bare, ako som ti spomínala!" kričí, aby prehlušila čísi smiech.

„Saskia, vyrazili ma," hlesnem.

„Čo sa stalo?" nepočuje.

„Wilhelmine ma vyhodila! A označila ma za zlodejku. Nemám ani kde spať."

„No do kelu!" začujem úprimnú ľútosť v Saskiinom hlase. „Počuj, zlatko, príď za nami do baru a niečo vymyslíme."

Nemám najmenšiu chuť trepať sa späť do centra a ísť do hlučného tanečného podniku, ale nemám na výber, stále som na niekom závislá a vôbec sa mi to nepáči.

„Fajn," zamumlem porazenecky. „Pokúsim sa tam trafiť."

Sklesnuto odvlečiem kufor k zastávke a klesnem na lavičku. Ako sa to celé mohlo takto domrviť? Čo zlé som urobila?