Dievča do vetra

Kapitola 11. - Pani Wilhelmine Schneiderová

Očakávala som vetchú starenku ležiacu na posteli, ktorá potrebuje opateru zdravotnej sestry. Namiesto toho ma víta upravená dáma so striebornými vlasmi vyčesanými do vĺn, ktorá sedí pri okne na vozíku, oblečený má elegantný kostým a číta si knižku vyzerajúcu ako zbierka poézie.

„Guten Morgen, Frau Schneider," zaželá jej dobré ráno Saskia.

Pani Schneiderová si zloží z nosa okuliare v striebornom ráme, zdvihne ku mne bledú napudrovanú tvár a premeria si ma ľadovomodrými očami. Neviem, či je to nedostatkom spánku alebo absenciou rannej kávy, no na celom tele mi nabehne husia koža a zostane mi zima. Je úplne odlišná od všetkých dôchodkýň, ktoré som kedy v živote videla. Vôbec nevyzerá milo ako Jozefka, ani stratene ako moja mama.

Zaklapne útlu knižku tak vehementne, až sa zľaknem, a odloží ju na nočný stolík. Posunie sa s elektrickým vozíkom celkom ku mne a spustí prúd slov, z ktorých len sem-tam čosi zachytím.

„...konečne... neskoro... nespoľahlivá... izba... záhrada."

Potom na mňa opäť hľadí, akoby čakala odpoveď. Nasucho prehltnem a pre istotu prikývnem, hoci nemám šajnu, čo som jej práve sľúbila.

„Auf Wiedersehen," rozlúči sa Saskia a tlačí ma z izby preč. Zatvorí dvere a na chodbe si viditeľne vydýchne.

„Tak to bola Wilhelmine Schneider," strasie sa. „Na ulici vždy vyzerala tak milo a spoločensky," pokýva hlavou.

„Čo to vravela?" snažím sa zo všetkého spamätať. „Moje nervy, Saskia, vravela si, že jazyk nebude problém."

„Popravde, tiež som veľmi nevedela po nemecky, keď som nastúpila," pokrčí nosom Saskia, „ale Otto a decká niekoho súrne potrebovali a neprekážalo im to, postupne som sa pri nich naučila. Nuž som si myslela, že aj u teba to tak bude. Že si so starou babkou budete popíjať čaj, bude ťa pomaly zaúčať, kým jej budeš vymieňať pyžamo alebo podávať lieky alebo čo. Ale asi som to neodhadla."

Snažím sa to celé predýchať. Je to moja vina. Nemala som bezhlavo súhlasiť, že prídem opatrovať niekoho, koho som predtým vôbec nevidela. Išla som do cudzej krajiny úplne naslepo a dôverčivo. Ach, kedy sa len poučím.

„Fajn," prehrabnem si spotené a zmuchlané vlasy. „Snáď mi dá pár dní na to, aby som sa tu poobzerala a aklimatizovala. Po nociach sa budem bifľovať slovíčka a hádam to nejako zvládnem."

„To je Timea, ktorú poznám!" poteší sa Saskia. „Poď, mám ti ukázať izbu, aby si sa zložila a potom zoberieš starú pani na záhradu."

Saskia ma zavedie do maličkej izby s posteľou a skriňou a rozlúči sa, že musí ísť s deckami na nákupy. Po noci strávenej na stanici by som si rada aspoň na chvíľu zdriemla, ale to sa mi asi nepodarí. Narýchlo použijem deodorant namiesto sprchy, prečešem si vlasy a vyberiem sa za pani Schneiderovou.

„No konečne!" spľasne ruky stará pani, keď nakuknem do jej izby. Dlhými kostnatými prstami si netrpezlivo klopká po stehnách. Kývne na mňa špicatou bradou, aby som vošla a začne veľmi rýchlo rozprávať. Nemám šancu zachytiť, čo hovorí, pretože má silný prízvuk.

„Mohli by ste to, prosím, zopakovať trochu pomalšie?" usmejem sa a vysúkam zo seba frázu, ktorú som si prichystala a rátam s tým, že ju budem používať veľmi často.

Udivene zažmurká a trochu oduje pery. Znovu spustí, ale nie je to o nič pomalšie ako predtým. Bolí ma hlava z toho, ako zúfalo sa sústreďujem na jej slová. Záhrada... obed... lieky... Vydýchnem.

„Aké lieky užívate? A na čo?" Lieky sú moja parketa.

Ukáže na stolík. Hm, vitamíny, vápnik na kosti a probiotiká.

„To je všetko?" poškriabem sa na hlave.

Opýta sa, čo som čakala.

„Saskia vravela, že pán Schneider, váš syn, hľadá niekoho na opatrovanie svojej mamy. Predpokladala som, že budem niekoho... viete..." lovím vhodné slovo, „... opatrovať. Prezliekať, kŕmiť, podávať injekcie. Som zdravotná sestra."

„Pfff!" mávne stará pani rukou. Vraj je zdravá ako buk, čo to nevidím? Potrebuje spoločníčku, aby sa celé dni nenudila.

Wow, potrasiem hlavou. Bola som pripravená vstávať v noci a vymieňať obväzy alebo čo, nie viesť debaty.

„Hm, dobre," srdce mi bije až v hrdle, „tak čo by ste chceli robiť, pani Schneiderová?"

Vyrozumiem, že jej mám pomôcť vyjsť s vozíkom na terasu a potom uvariť čaj. Urobím, ako mi káže. Dovezie sa s vozíkom až ku dverám s vysokým prahom, ktoré vedú na záhradnú terasu. Uvažujem, ako ju dostanem cez ten prah, keď sa zrazu postaví a akoby nič prejde von a posadí sa do prúteného kresla.

„Mys-myslela som, že nemôžete chodiť," zakoktám.

Zase ma odboje tým pfft!, vraj čo by nemohla, len sa rýchlo unaví.

„Čo tu stojíte a zízate? Doneste čaj!" nadvihne obočie.

„Iste, prepáčte," zvrtnem sa a bežím do kuchyne. Trvá mi, kým nájdem škatuľku s čajom a zistím, čo kde je. Keď prinesiem na terasu podnos s dvomi šálkami a cukrom, len si odkašle.

„U vás sa nevarí čaj do čajníka, aby si ľudia mohli naliať, koľko chcú?" opýta sa chladne.

Cítim sa, ako keď ma na oddelení pokarhal primár Kinčík. Ako to tu len vydržím?

---