Dievča do vetra

Kapitola 22. - Prvá noc

Prišiel čas na ďalšiu dávku kapitol o Timei :-) Sama som zvedavá, koľko ich napíšem, kým sa zase zablokujem :-) Držte palce, nech  už tento príbeh konečne doklepnem.

Stále frflem, že mám málo času, ale pravdou je, že času je tak akurát, len mám akosi veľa koníčkov :-D

Ak sa niekto čuduje, kam zmizli recenzie  z môjho wattpadu, tak pokračujú na instagrame, každý týždeň je tam niečo nové a niektoré knihy vážne stoja zato. Napr. teraz som dočítala Nessovu trilógiu Nespútaný chaos a je to PARÁDA!

Okrem toho som začala záložkovať (ja viem, kto ešte nezáložkoval...:-)), ale moje nie sú maľované, lebo som ľavá na kreslenie. Robím textilné s ľudovým motívom, čiernymi mačkami a podobne... A ešte niečo zaujímavé - čítali ste niekedy knihu, v ktorej sa spomínali jedlá a vy ste na ne dostali chuť? Tak to teraz skúšam - varím podľa knižiek, napríklad minule som piekla "lembas" z Pána prsteňov, Benetove posúchy z fantasy série Konyvran, tekvicové pirôžky Harryho Pottera a len včera koláč Anny Shirleyovej z Anny zo Zeleného domu. Ak ste zvedaví, ako to vyzerá, mrknite na fotky na IG (silvidemovicova1).

Ale ešte vlastne čosi - každý týždeň beží súťaž o poukážky do kníhkupectiev a na oblečenie (napr. HM), takže ak ste na IG, zapojte sa, je to ľahké, teraz bežia dokonca dve súťaže súbežne (vďaka sponzorovi :-D) a od pondelka sa rozbieha ďalšia.

Fuuu, som sa rozkecala, pokojne nabudúce preskočte pokec a nech sa páči, Timea :-)

S láskou, Vaša Les :-)

---

Nikdy by som si nebola pomyslela, že sa hneď prvý deň v nejakej novej práci opijem. Keby sa mi to bolo stalo v nemocnici, vyhodili by ma skôr, než by som stihla povedať "Červené víno". Wilhelmine by na mňa asi zavolala políciu. Ale u Amelie je to iné, u Amelie je dôvod na výpoveď, ak netancujete, nespievate a nepijete. Nenápadne mi dolievala víno po náprstkoch a vždy našla niečo, na čo sme si museli pripiť. O polnoci sa mi príjemne krúti hlava a svaly na bruchu ma bolia od toho, koľko sme sa nasmiali, keď mi ukazovala fotografie z kabaretu a predvádzala, ako kedysi tancovala kankán. 

"Dievča moje, je čas ísť spať," vyhlási, keď sa nám minie fľaša. Nechá ju stáť na stolíku a vyvetrá obývačku, pretože je tu nafajčené ako v kaviarni.

"Nepotrebujete pomôcť so sprchovaním alebo prezliekaním?" s námahou dvíham unavené viečka.

"To skôr ty vyzeráš, že by si potrebovala pomôcť s prezliekaním," odfrkne a má pravdu.

Navlečiem sa do pyžama a Amelie mi zaželá dobrú noc. V žalúdku mi zaškŕka, uvedomím si, že som nič nejedla, preto som sa tak rýchlo opila. A ani Amelie nič nejedla. Zajtra to musím napraviť, mala by som do nej dostať niečo iné okrem alkoholu a nikotínu. Možno preto ma Markus požiadal, aby som jej robila spoločnosť.

Z vedľajšej izby počujem šuchotanie, keď sa Amelie prezlieka a lezie pod perinu. Zhasnem stojaciu lampu s krásnym brokátovým tienidlom a zaspím ako poleno.

Zobudia ma čudné zvuky. V sekunde som celkom bdelá, je to tréning z nemocnice. Naťahujem uši, či to ide z izby od Amelie, ale nie. Zvuky idú skadiaľsi z chodby.

"Amelie?" zašepkám a vstanem z gauča. Hlava sa mi ešte trochu motá. Dvere na Ameliinej izbe sú otvorené, spod dverí záchoda presvitá tenký pásik svetla.

"Amelie, ste v poriadku?" zaklopkám.

Znovu ten zvuk, ktorý neomylne rozoznám ako zvracanie. Nečakám na jej odpoveď a stisnem kľučku. Amelie kľačí skrútená pri mise, v miestnosti to kyslo páchne. Nič z toho mi neprekáža, ako zdravotná sestra som videla horšie veci.

"To len víno," zachripí Amelie, ale ja viem, že to nie je tým. Už chápem, prečo mi Markus ponúkol toto miesto. Amelie možno cez deň nepotrebuje opateru, ale v noci je tu sama, zoslabnutá a s bolesťami. Zohnem sa a pomôžem jej vstať. Pokúša sa prostestovať, ale nemá energiu. Umyjem ju vlhkým uterákom, vezmem ju do izby a pomôžem jej prezliecť pyžamo. Neubránim sa myšlienkam na mamu. Kto sa teraz stará o ňu? Kto jej číta a utešuje ju, keď je zmätená a panikári?

Uložím  Amelie do postele, tvár jej kriví bolesť.

"Markus spomínal, že ste chorá," poviem potichučky. "Keď som vás videla piť a tancovať, myslela som, že sa pomýlil."

Amelie pokrúti hlavou a slabo mi stisne ruku.

"Rakovina pankreasu," chytí sa za brucho. "Ozýva sa väčšinou v noci a nadránom. Nechcela som ťa zobudiť."

"Ale presne na to som tu," protestujem. "A doktor by vám poriadne vyčistil žalúdok, keby vedel, že pijete a fajčíte."

"Pche," zagúľa očami Amelie, "nechodím k doktorovi. Odkedy ma diagnostikovali, nikde som nebola. Nemienim umrieť v nemocnici s hadičkami napichanými po celom tele."

"Amelie!" zhrozím sa. 

"Ale prosím ťa," zahriakne ma Amelie. "Len mi tu nezačni kázať, to vôbec nepotrebujem."

Silnejšie stlačím Ameliinu ruku. Rakovina pankreasu netrvá dlho a Amelie sa ju ani nesnaží spomaliť. Zaprisahám sa, že urobím pre Amelie všetko, čo bu de v mojich silách, aby som jej aspoň trochu uľahčila čas, ktorý jej zostáva.