Kapitola 20. -Amelie

254 44 6
                                    

Ahojte :-) Ospravedlňujem sa všetkým, ktorí si túto časť už omylom prečítali, prehodili sa mi knihy a náhodou som túto kapitolu zverejnila v "Tlkote".  Večer mi to už dobre nemyslí, za ušami mi piští 6-ročný znudený syn a hladný manžel, cinkajú mi cez edupage domáce úlohy na kontrolu a decká mi píšu - a to som ešte nezažila - že sa tešia do školy!!! Aj ja sa tešíííím do práce!

Ďakujem @forgotten_ess,že ma upozornila na chybu v programe :-D

Vaša Les

---

Hlavou mi preletí tisíc myšlienok naraz.

„Prosím, nech je to Saskia a môžem u nej pár dní zostať! Alebo Vinkler! Konečne si všimol, že mu chýbam v nemocnici! Moje sestry! Uvedomili si, ako sa doma správali a volajú mi, aby som sa vrátila. Preboha, čo ak sa niečo stalo mame alebo otcovi?"

Chvatne lovím mobil z vrecka. Zasekol sa a nechce von. Kým ho vytiahnem, dozvoní.

„Dokelu!" zafrflem, pretože si nechcem míňať kredit na volanie naspäť. Keď však pozriem na displej, kto mi volal, objaví sa len nápis súkromné číslo.

„To si zo mňa robíš srandu!" rozčúlim sa na úbohý mobil, ktorý za nič nemôže. „Čo ak mi volal Vinkler?! Ako mu zavolám naspäť?! Čo ak to bola moja jediná šanca a už sa mi neozve?!"

Mám sto chutí hodiť mobil o zem, pretože moja frustrácia práve dosiahla vrchol. Všetka nahromadená zlosť sa zo mňa uvoľňuje, keď zúrim na kus plastu a pár obvodov v mojej ruke.

Keď ho najedovane stískam až mi belejú hánky na prstoch a len silou vôle ho nešmarím o zem, rozdrnčí sa znovu. Súkromné číslo. Takmer mi vypadne z ruky.

„Haló?" ozvem sa. Som zadychčaná od toho, ako som nadávala.

„Haló?" zopakuje po mne mužský hlas, ktorý nespoznávam.

„Ehm, prosím? Kto je tam?" Držím si palce, aby to nebol nejaký stupídny telemarketing.

„Ahoj, tu je Markus. Hovorím so Saskiinou kamarátkou?"

Srdce sa mi rozbúcha od nádeje, hoci vôbec netuším, či má dobré správy. Ale už len to, že nezabudol, je pozitívne. Prečo by mi inak volal?

„Áno, tu je Timea."

„Ahoj, prepáč, asi som zabudol tvoje meno. Ako si sa vyspala?"

„Fajn, lepšie ako na stanici," poviem. Zážitok z chrápania a prdenia cudzích ľudí si nechám pre seba.

„To som rád. Počuj, spomínal som ťa mojej mame a povedala, že by pre teba niečo mala. Ale naozaj je to len za byt a stravu, pani Amelie si nemôže dovoliť viac."

Musím sa okamžite rozhodnúť. Určite som si nepredstavovala, že budem niekedy makať zadarmo, ale úprimne, veľa vecí v živote som si predstavovala inak. Už sa to viac nemôže pokašľať.

„Stále to platí," uistím ho.

„Zvládneš sa dostať na predmestie sama alebo mám po teba prísť?"

Nechcem od neho viac láskavostí, než je nevyhnutné.

„Určite to zvládnem... len mi to možno trochu potrvá."

Nadiktuje mi adresu a dohodneme sa, že sa tam stretneme o štvrtej. To mi dáva dosť času, aby som sa niekde skromne naobedovala a našla cestu kamsi na opačný koniec mesta.

Kúpim si klobásu so žemľou a kávu a vytočím Saskiu. Stále je nedostupná. Trochu ma to zamrzí. Dúfala som, že keď už ma nechala v štichu, aj keď nie vlastnou vinou, aspoň ju bude zaujímať, kde som spala a či som v poriadku.

Dievča do vetraWhere stories live. Discover now