Dievča do vetra

Kapitola 27. - Nepríjemné stretnutie

"Zdravím, Hans," neisto prešliapnem na prahu. 

"Dobrý deň, Timea," usmeje sa. Chýba mu zopár zubov, pokožku na tvári má popretkávanú hustou sieťou červených žiliek, pery samá chrasta. "Je tu pani Amelie?"

"Je mi ľúto, Hansi, Amelie tu nie je," poviem s ľútosťou. Nie som jediná, komu bude Amelie chýbať. Kto bude Hansimu dávať jedlo? 

Hansovi zaiskrí v očiach.

"A-a-ako to?" vykoktá zamračene. "Amelie bez teba nikam nechodí."

"Amelie nadránom zomrela," poviem súcitne.

Na Hansovej tvári sa objaví šok. Potom prejde do hnevu.

"Neverím!" povie zlostne. "Klameš mi! Amelie je v poriadku, iba sa predo mnou schováva, aby mi nič nemusela dať. Všetko si chcete nechať pre seba!"

Srdce mi začne prudšie biť. Poznám Hansiho ako pokorného tichého chudáka, z tohto chlapa mám strach. O krok ustúpim a trochu privriem dvere.

"Netuším, o čom hovoríš, ale nemám dôvod ti klamať."

Ešte kúsok privriem, sotva na desaťcentrimetrovú medzeru, aby som mohla zabuchnúť, keby bolo treba.

"Jasné, že máš dôvod!" skríkne odrazu, tresne do dverí a tie sa rozletia. Hans urobí krok ku mne. Stačí ešte jeden a bude vnútri. Začínam sa naozaj báť. Evidentne je sfetovaný.

"Ja ti naozaj nerozumiem. Môžem ti dať všetko jedlo, čo ostalo v chladničke, ale nemám žiadne peniaze."

"Neprišiel som si po ..."

Vykročí ku mne. Začnem cúvať do bytu. Vtom sa na schodoch ozvú ťažké kroky a na chodbe sa objaví Markus.

"Čo sa to tu deje?!" zahrmí.

Uľaví sa mi tak veľmi, až mi do očí vhŕknu slzy.

Hans okamžite skrotne a ustúpi.

"Ja som len prišiel za Amelie, som jej priateľ," zašomre.

"Amelie sa už nevráti," povie Markus pevne. "Môžete jej prísť vzdať úctu na pohreb. A teraz nás, prosím, nechajte, potrebujem hovoriť s Timeou."

"Iste, už idem, prepáčte," drmolí Hansi a odšuchtá sa ku schodom.

Vpustím Markusa dnu a zamknem za ním na dva západy. Srdce sa mi ešte stále neupokojilo.

"Si v poriadku?" ubezpečuje sa Markus. "Kto to bol?"

"Hansi," potrasiem hlavou. "Nikdy som ho takéhoto nezažila. Vždy je slušný, vezme si trochu jedla a nejaké drobné od Amelie."

Markus prejde do obývačky a rozhliadne sa. Poškriabe sa na temene.

"Zastavil som sa za správcom baráku. Amelie si byt prenajímala, vždy platila na mesiac dopredu. Takže máš čas do konca mesiaca, aby si tu zostala. Ak, samozrejme, nechceš prebrať Ameliin nájom."

Odfrknem.

"Markus, nemám ani na to, aby som si kúpila na zajtra jedlo."

Sťažka klesnem do kresla a skloním hlavu do dlaní. Až teraz mi dochádza, do akej situácie som sa dostala.

"Ešte dnes zavolám Saskii. Požičiam si od nej peniaze na cestu domov. Zdravotných sestier je málo, určite si doma nájdem rýchlo prácu."

"Neľutuješ, že si sa rozhodla odísť do cudziny?" opýta sa Markus zvedavo.

Premýšľam. V hlave počujem melódiu a slová Ameliinej obľúbenej piesne. Non, je ne rien...

"Nie, nič neľutujem," poviem rozhodne. "Čo na tom záleží? Možno to tak celé malo byť, aby Amelie neumrela celkom sama." Spomeniem si na Vinklera. Katku, ktorá dala výpoveď a Jozefku, ktorá išla po infarkte rovno na dôchodok. "A doma na mňa aj tak nikto nečaká."

"Nemáš doma rodinu? Alebo frajera?"

Pokrútim hlavou.

"Nikomu nechýbam."

"A aspoň sa tešíš na Slovensko?"

"Vôbec nie, potrebujem na chvíľu od všetkého oddych."

Markus pochoduje po malej obývačke.

"Možno by som pre teba zase čosi mal," povie váhavo.

"Ďalšie opatrovanie?" zbystrím.

"Nie," zasmeje sa, "zas toľko stareniek nepoznám. Ale mohla by si pracovať u mňa v bare."

"Akože u teba?"

"No tam, kde sme sa stretli."

"To chápem, ale čo na to majiteľ? Zobral by ma?"

Markus nadvihne obočie, vystrie plecia a ukáže na seba.

"Nie som síce majiteľ, ale prenajal som si to asi pred mesiacom. Dlho som šetril, vždy som chcel mať vlastný podnik. Takže teraz som tam šéfom ja."

"Páni," zapískam. "Gratulujem!"

"Vďaka. Hore nad barom je taký mrňavý bytík. Celý ten dom je hrozne starý, strecha zateká. Šetrím na to, aby som to mohol odkúpiť a zrekonštruovať. V byte je matrac a stolička, nič viac. Občas tam prespávam, keď už nevládzem ísť ráno domov. Je to strašne málo, ale ak by si potrebovala aspoň niekde zostať na začiatok, ponúkam ti to."

Zadívam sa do Markusovej tváre. Vyzerá, že to myslí úprimne.

"To je od teba viac, než môžem prijať."

"Ale kdeže," zasmeje sa. "Až ti v noci bude kvapkať na hlavu, budeš ma preklínať. Ale zišla by sa mi výpomoc v bare. Konečne by si si aspoň niečo zarobila."

"To by bolo úžasné," vyskočím z kresla a impulzívne ho objímem.

Vôbec neuvažujem nad tým, či je to vhodné alebo nie, no keď zacítim, ako Markus strnie, okamžite ho pustím.

"Prepáč, nič som tým nemyslela, len som sa potešila," mrmlem zahanbene. Pohľadom skĺznem k jeho obrúčke. Hlupaňa!

"Nič sa nestalo, len som to nečakal," mávne rukou.

"Ďakujem, veľmi si to vážim."

Markus sa nadýchne a ešte raz sa poobezerá.

"Ak chceš, ostaň tu do konca mesiaca, kým vyprší nájom. Zatiaľ sa budeš v bare zaúčať. A potom sa môžeš presťahovať."

Ešte raz Markusovi poďakujem a zavriem za ním dvere. Uistím sa, že som poriadne zamkla. Potom si sadnem do Ameliinho kresla a pohladím kožušinu prehodenú cez opierku. Zvykla som si tu, tento byt mi bude chýbať.