Dievča do vetra

Kapitola 16. - Markus

Po mililitroch sŕkam teplú tequillu a premýšľam, či by bolo vrcholom drzosti, keby som barmana požiadala o pohár vody z vodovodu. Saskia s Anežkou na mňa úplne zabudli. Mozog už nevládze uvažovať ako ďalej. Aby som sa trochu upokojila, vytiahnem z vrecka obrázok Orient Expresu a položím ho pred seba na bar. Odrazu ma prepadne nekonečný smútok za domovom. Mala som sa na všetko vykašľať, zostať žiť doma so sestrami a starať sa o mamu. Čo na tom, že by som bola do smrti odkázaná na Magdu a Vieru? Strasiem sa. Vlastne ani neviem, či je horšie byť bezdomovkyňou, alebo dlžníčkou mojich sestier.

„Plánuješ cestu okolo sveta vlakom?" prihovorí sa mi barman. Strhnem sa. Ani som si nevšimla, kedy sa podnik vyprázdnil. Zrejme je už poriadne neskoro.

Vzdychnem si a vložím obrázok naspäť do vrecka.

„To nie, aj keď nie je vylúčené, že dnes budem spať na stanici," zamrmlem.

Markus položí na pult orosenú fľašku citrónového piva.

„Nič som si neobjednala," snažím sa ho zastaviť.

„Na účet podniku," pokrčí plecami.

Váham. Nechcem ďalšie láskavosti od cudzích ľudí, no naozaj som smädná.

„Tak vďaka," vezmem si fľašku a nadvihnem ju v ďakovnom geste.

Som jediná, ktorá zostala sedieť pri bare. Markus vezme handru a začne ho utierať. Cítim sa trápne za to pivo. Možno by bolo odo mňa slušné, keby som mu aspoň vysvetlila, prečo som švorc.

„Prišla som sem za prácou," odkašlem si. Upútam jeho pozornosť. Prestane utierať pult a oprie sa oň lakťami. Na tvári sa mu zračí úprimný záujem. „Celkom som, ehm... nezodpovedala predstavám starej panej, o ktorú som sa mala starať," pokrčím ramenami.

„Takže si sem prišla ako opatrovateľka?"

„Áno. A po dvoch týždňoch som dostala padáka," odpoviem už celkom bez pozlátka. „Evidentne nehovorím dosť dobre po nemecky. Vyrazili ma s okamžitou platnosťou, takže dnes ani nemám kde prespať."

Barman sa poškriabe na zarastenom líci.

„Prečo sa neobrátiš na svoju agentúru? Možno by ti narýchlo vybavili niečo iné."

„Som tu na vlastnú päsť," priznám sa. „Neregistrovala som sa na žiadnom úrade, neodvádzam dane..."

„Tak preto ten kufor? Zajtra odchádzaš?"

Cítim, ako mi líca a krk zalieva horúčava.

„Nemôžem sa vrátiť domov. Moja rodina je komplikovaná."

„Aha," zahmká Markus. Chvíľu uvažuje. „Takže nemáš vzdelanie a len tak si prišla..."

Naježím sa.

„Mám vzdelanie!" ohradím sa. „Som vyštudovaná zdravotná sestra, pracovala som v nemocnici. U tej starej potvory som denne drhla dlážky a okná. Nie som hlúpa ani lenivá."

„Len pokoj," nadvihne Markus ruky a zasmeje sa.

„Prepáč, som len trochu..." chystám sa povedať, že som rozčúlená, no Markus za mňa dokončí vetu: „... v sračkách."

„Áno, aj tak sa to dá povedať," vzdychnem.

„Koľko pýtaš na mesiac?"

„Neviem," myknem plecom. „Sumu navrhol zamestnávateľ a potom mi z nej vyplatil sotva štvrtinu. Ale na peniazoch mi teraz nezáleží. Robila by som aj za stravu a ubytovanie."

„A máš nejaké možnosti?"

„No hej," uškrniem sa. „Premýšľala som, že by som predávala orgány." Markus sa rozosmeje.

„Možno by som ti vedel pomôcť," poklopká prstami po bare.

„S čím?" trochu ma vyplaší. „S tými orgánmi som to nemyslela vážne." Timea, varujem v duchu samu seba, dávaj si pozor na jazyk! Si v cudzej krajine a rozprávaš súkromné veci cudziemu človeku! Potrebuješ skončiť s podrezaným hrdlom v tmavej uličke?

Markus prevráti očami.

„S prácou," zatská. „Viem o jednej starej pani, ktorá by potrebovala opateru. Problém je v tom, že sotva zaplatí za lieky, nemôže si dovoliť opatrovateľku. Jedine, že by si pracovala za jedlo a ubytovanie, ako si spomínala. Len kým sa trochu zlepšíš v nemčine a rozhľadíš okolo. Amelie Schipke je stará a má rakovinu, aj tak by to nebolo na dlho."

Posúvam fľašu piva po pulte, kým uvažujem. Naozaj som myslela vážne, že by som robila prakticky zadarmo? Práca s pacientom s rakovinou môže byť neuveriteľne náročná.

Nehľadím na Markusa priamo, no vnímam kútikom oka, že ma uprene pozoruje. Už chápem, prečo je medzi ženami v bare taký populárny. Nielenže dobre vyzerá, ešte sa aj dokáže tváriť tak, akoby ho nekonečne zaujímal človek, s ktorým sa rozpráva.

„Možno by som to mohla skúsiť," obliznem si vysušené pery.

„Fajn, ak mi necháš číslo, skúsim obvolať pár ľudí," opäť sa usmeje.

„Vďaka," zamumlem. Stále mi však vŕta v hlave pochybnosť. „Ehm, určite s tým zabiješ vlastný čas. Prečo to pre mňa chceš urobiť. Nepoznáš ma."

Nadvihne obočie.

„Prečo myslíš?" žmurkne.

Odtiahnem sa od baru a oči mi zabehnú k jeho obrúčke. Všimne si môj výraz tváre a zvážnie. Od on sa odtiahne od pultu a vystrie plecia.

„Nechcem za to vôbec nič. Moja mama sem prišla kedysi za prácou ako ty. Tiež to mala neskutočne ťažké a tiež jej vtedy pomohli ľudia, ktorí mali dobré srdce a nič za to nechceli. Snažím sa to takto niekomu vrátiť."

Zahanbím sa ako pes.

„Prepáč," skloním hlavu. „Chápem. Budem ti veľmi vďačná, ak by si mi mohol pomôcť."

Kývne hlavou. Podá mi servítku, aby som mu naškriabala číslo na ňu. Keď mu ju vrátim, ani na mňa nepozrie, len si ju vloží do vrecka a pustí sa do zberania špinavých pohárov.