Dievča do vetra

Kapitola 25. - Nehoda

"Amelie, prečo neležíte v posteli?" vrhnem sa k nej. "Kam ste išli? Čo sa stalo?"

Modlím sa, aby nemala nič zlomené. Chytím ju pod pazuchy a opatrne sa ju snažím postaviť na nohy. Je nezvyčajne tichá.

"Bolí vás niečo? Teda myslím, niečo, čo vás pred tým pádom nebolelo?" vediem ju do obývačky. Opatrne ju uložím na gauč a pustím sa kontrolovať, či nie je zranená.

"Som v poriadku, len som sa šmykla," protestuje chabo.

"Načo ste vôbec išli von? Mali ste zostať vnútri. Nebola som dlho preč."

Mykne plecom.

"Pochabosť starej baby," pokrúti hlavou.

Našťastie nemá nič zlomené, iba pár modrín, ktoré sa jej začínajú nalievať pod bledou kožou.

"Dám vám aspoň niečo proti bolesti," donesiem tašku, ktorú som nechala na chodbe.

Amelie poslušne užije najsilnejšie analgetiká, ktoré mi v lekárni predali bez predpisu a zaspí. Kým oddychuje, upracem a navarím skromný obed dúfajúc, že do nej dostanem aspoň pár lyžičiek. Keď zazvoní zvonček pri dverách, strhnem sa. Ešte nikdy u nás nikto nezvonil. Pri tom zmätku som zabudla, že Markus sľúbil, že sa zastaví.

"Ahoj," pozdravím ho potichu a pustím ho dnu. "Amelie spí."

"Ako sa má?"

"Nie veľmi dobre."

Zavediem ho do kuchyne, aby sme ju nerušili, a porozprávam mu o všetkom.

"Prečo išla vôbec na chodbu?" mračí sa Markus, keď skončím. "Mohla mať také bolesti, že by sa ťa nevedela dočkať?"

"Nemyslím. Teda určite má bolesti, ale už vydržala aj horšie chvíle, kvôli pár tabletkám by ma nevyzerala."

"Poštárka?"

"Sotva. Nenašla som pri nej žiadnu poštu. Navyše, poštárka alebo suseda by jej pomohli aspoň dnu, nenechali by ju ležať na dlážke."

Chvíľu zamyslene sedíme a uvažujeme, čo ďalej.

"Zajtra po práci sa porozprávam s mamou," rozhodne sa Markus. "Musí Amelie presvedčiť, aby išla k doktorovi. A možno by som mohol chodiť častejšie, aby si si aj ty oddýchla. Staráš sa o ňu doslova dvadsaťštyri hodín denne a nemôžeš byť pri nej stále, potrebuješ aj spať."

"Bola by som ti vďačná, keby si ju nahovoril na lekára, ale inak to zvládam. Oproti práci v nemocnici je toto dovolenka. Amelie ma nepreháňa a ja ju mám veľmi rada."

Markus sa natiahne cez stôl a potľapká ma po ruke.

"Aká šťastná náhoda, že som ťa vôbec stretol," usmeje sa.

Nechá svoju ruku položenú na mojej iba o sekundu dlhšie, než trvá obyčajné potľapkanie. Ľudský dotyk mi je príjemný, už tak dlho ma nikto neobjal, ale silou vôle sa donútim, aby som svoju ruku opatrne stiahla. Schovám ju do lona. V očiach ma doslova páli lesk jeho svadobnej obrúčky. Nemôžem si dovoliť ani pomyslenie na Markusove oči alebo úsmev. Skúsenosť s Vinklerom mi úplne stačila.

"Nie si hladný?" zmením tému. "Varila som obed, ale Amelie ho prespala. Bola by škoda vyhodiť to."

"Dám si viac než rád," súhlasí vďačne. "Vždy sa poteším jedlu, ktoré nemusím variť sám," zasmeje sa.

Nenápadne na neho zaškúlim. Žeby jeho žena nevarila? Alebo spolu nežijú? Zaplaším tieto myšlienky. Má obrúčku, to je rozhodujúce.

Najeme sa v malej kuchynke, ktorú plní šero jesenného popoludnia. Markus je nesmierne milý spoločník. Rozpráva mi príhody z baru a ja sa potichu smejem, aby som nezobudila Amelie.

"Už budem musieť ísť do práce," pozrie napokon na hodinky. Ponaťahuje si šiju a neochotne vstane od stola. Vyzerá, že ani jemu sa nechce rozlúčiť.

"Niekedy by mohla prísť mama robiť Amelie spoločnosť, aby si si oddýchla. Možno by si mohla prísť do baru, medzi ľudí alebo tak," povie medzi dverami.

"Možno, ale..." pokrčím ramenom. Pochopí, že asi skôr nie. Nechcem opúšťať Amelie, aby sa nestalo to, čo s Maroškom. Jeden večer som sa zabávala a nebola som pri ňom. A potom som ho už nevidela.

"Jasné," vrazí si ruky do vreciek a zaštrngá kľúčmi. "V každom prípade sa porozprávam s mamou a ozvem sa."

Zatvorím za ním dvere a poberiem sa do obývačky, kde sa práve prebúdza Amelie. Dnes nebudeme tancovať ani spievať. Donútim ju prehltnúť pár lyžíc polievky a opäť zaspí.

Najbližších pár dní je v byte dosť ticho. Iba posedávame s Amelie na gauči alebo jej posteli, rozprávam jej o mojej rodine, o nemocnici, utieram jej čelo vlhkou handričkou. A čakám. Markusova mama dohodla Amelie vyšetrenie na pondelok a Markus povedal, že Amelie jednoducho odnesie a naloží do auta, či sa jej to bude páčiť alebo nie. Už len dva dni!

Utešujem sa tým, že Amelie má dnes lepšiu noc. Síce má bolesti, ale nie také silné. Dokonca sa najedla. Sedím pri nej ako obyčajne, držím ju za ruku a rozprávam jej. Privrie oči, zdá sa mi, že zaspáva. Pohladím ju po vlasoch, usmeje sa a začne pokojne dýchať, jemný úsmev jej neschádza z pier, ani keď zaspáva.

Hovorím si, že pri nej ostanem ešte pár minút, kým nebude mať tuhší spánok. Ameliine nádychy sú čoraz plytšie a s väčším rozostupom. Zbystrím sluch. Rátam. Nádych a výdych. Trvá pridlho, kým sa opäť nadýchne. Čakám a čakám a čakám... a ďalší nádych nepríde. Srdce mi bije rýchlo, pretože sa musím rozhodnúť. Mám ju oživovať a volať sanitku, aby ju odviezli, napichali do nej nenávidené hadičky, aby mohla napokon umrieť v nemocnici, ako to vôbec nechcela? Pretože Amelie umiera, to už nikto nezmení.

Napokon sa rozhodnem.

Pohladím ju po viečkach, ktoré sa ešte mierne zatrepocú. Držím ju za ruku, napravím jej paplón. Bdiem pri nej, až kým sa nebo za oblokom nezačne zapaľovať do ružova a Ameliine prsty v mojich celkom nevychladnú.

"Zbohom, Amelie, boli ste ku mne veľmi dobrá," pobozkám ju na studené líce.

Uvažujem nad tým, že možno nebolo úplne na škodu odísť z nemocnice a prísť sem, hoci nie vždy to bolo ľahké. Neexistujú dobré a zlé rozhodnutia. Človek sa jednoducho nejako rozhodne a už je len na ňom, či sa bude snažiť, aby to dobre dopadlo. Nemohla som byť s Maroškom, ale teraz som tu, s Amelie, ktorá si zaslúži, aby zomrela doma, ako to chcela, a aby nebola sama. Nikto by nemal odchádzať úplne sám.

Až keď som si celkom istá, že Markusovi skončila práca v bare, no ešte určite nespí, zdvihnem telefón a vytočím jeho číslo. Na celom svete nie je nikto iný, komu by som to mohla povedať.