Dievča do vetra

Kapitola 32. - V nemocnici

Aby som vás nedržala v napätí, kto prepadol Timeu :-) Dnes ešte jedna časť.

---

Netuším, kde som. Vôbec neviem, kde je hore a kde dolu. Krúti sa mi hlava a trasiem sa od zimy. Pri každom pohybe ma bolí celé telo. Na chodníku sa leskne červená škvrna, myslím, že je to krv z môjho nosa. Teda aspoň dúfam, že iba z nosa.

Počujem hlasy, no všetko vidím rozmazane, nerozoznám ničiu tvár. Pomaly sa rozpamätávam na to, čo sa stalo. Udrel ma a kopol. Vzal mi peňaženku a obsah kabelky vysypal na zem. Zlostne ho rozkopal, lebo nenašiel, čo hľadal. Omdlela som.

"Timea!" ktosi na mňa volá menom. "Timea, počuješ ma?"

Snažím sa odpovedať, no z úst mi vyjde iba zachrčanie. Jazyk mám suchý ako papier.

"Už ide sanitka," hovorí ten hlas.

Žmurkám, aby sa mi zaostrilo videnie.

"Markus," zašepkám a do očí sa mi natlačia slzy úľavy. Netuším, ako ma našiel, ale som nekonečne vďačná, že je tu. Na ulici zastane sanitka. Cítim, že ma nakladajú na nosidlá, ale opäť strácam vedomie.

Keď sa druhý raz zobudím, mám na sebe nemocničné pyžamo a pri mojej posteli sedí Markus. Sotva otvorím oči, už sa ku mne skláňa a hladí ma po vlasoch.

"Ahoj," pozdraví ma a stále ma nežne hladí. Je to neskutočne príjemné.

"Snáď si tu nesedel po celý ten čas," pomrvím sa, ale všetko príliš bolí, tak zostanem nehybne ležať.

"A kde inde by som bol, keď moja obľúbená zamestnankyňa leží v nemocnici?" usmeje sa.

Potom zvážnie. "Čo sa vlastne stalo?"

Privriem oči a strasiem sa pri spomienke na kopanec.

"Pamätáš si Hansa?"

Markus premýšľa a potom prikývne.

"Vyzerá to, že ma raz zbadal, keď som išla z obchodu a odvtedy ma sledoval. Čakal na príležitosť, až budem sama. Myslel si totiž, že mám drogy."

"Drogy?" zachmúri sa Markus.

"Áno. Vedel, že Amelie mala rakovinu, sama mu to povedala. A vedel aj to, že na také čosi sa dávajú silné lieky. Morfium. Myslel si, že po Ameliinej smrti som si ich nechala."

"Ako na také čosi prišiel?"

"Drogy mu celkom pomotali hlavu. Povedal, že sme obidve rovnaké. Ja a Amelie. Nechceme mu ich dať, tak si ich prišiel vziať. To on vtedy ublížil Amelie, keď som ju našla pred dverami. Kryla ho, bohvieprečo."

"To je strašné!"

"Je to moja chyba, mala som ísť taxíkom." Pokúsim sa posadiť, no Markus ma zatlačí späť do vankúša. "Ako si ma vôbec našiel?"

"Volala mi Saskia. Vraj si sľúbila, že o hodinu prídeš a ozveš sa jej. Nehlásila si sa. Ani si nedvíhala mobil. Zavolala do baru, či si dorazila. Nechal som Anastasiu za barom a išiel som ťa hľadať. Skoro som dostal infarkt, keď som ťa našiel s krvavou tvárou."

Siahnem si na nos. Určite už mi fialovie.

"Musím vyzerať otrasne," vzdychnem.

"Hlavne, že o pár dní budeš v poriadku. Máš len povrchové zranenia a otras mozgu. Ostaneš u mňa, kým sa dáš do poriadku."

Zasmejem sa, ale aj to bolí.

"Veď už bývam u teba. V byte nad barom."

"Myslel som to tak, že ostaneš u mňa doma, kde normálne bývam. Niekto vraj na teba musí dohliadnuť po otrase mozgu."

"Viem, som zdravotná sestra," zašomrem, "ale nechcem ťa otravovať."

"Blbosť, budem rád, keď ťa budem mať na očiach."

"Tvoja žena už menej," zamrmlem si pre seba.

"Prosím?" zvraští obočie.

Zhlboka sa nadýchnem.

"Markus, som ti nekonečne vďačná za všetko, čo pre mňa robíš, ale nemôžem u teba zostať. Tvojej žene by sa určite nepáčilo, keby si u vás ubytoval cudzie dievča."

Markus mi položí ruku na čelo a potom mi skúmavo pozrie do očí.

"Ten otras mozgu je asi dosť vážny," poškriabe sa na hlave. "Nemal by som zavolať lekára?"

"O čom to rozprávaš?" opýtam sa.

"O čom rozprávaš ty? Spoznávaš ma vôbec? Som Markus. Pamätáš? Nie som ženatý."

Zahabkám. Otváram a zatváram ústa ako ryba na suchu.

"Akože nie si? Rozvádzaš sa? Umrela ti žena?"

"Fakt nemám zavolať doktora?" melie Markus svoje.

Celý tento rozhovor znie ako z psychiatrického oddelenia. Napriek bolesti sa posadím a odtisnem Markusovu ruku, ktorá mi zase skúma teplotu na čele.

"Máš obrúčku," poviem čo najdôraznejšie. "Si predsa ženatý."

Markus zmätene pozrie na svoj prstenník a potom na mňa. Zažmurká a unavene si pretrie oči.

"Myslel som si, že Amelie ti všetko povedala," zastoná a zloží si obrúčku, aby mi ju podal. Automaticky si ju vezmem.

"S Amelie sme sa o tebe nezhovárali. Iba povedala, že si komplikovaný alebo niečo podobné a ja som to neriešila, keďže som si myslela, že si ženatý," zdôrazním.

"Pozri si nápis vnútri obrúčky," káže mi Markus.

Zaškúlim na drobný nápis vyrytý v zlate. 1974.

"Čo to je? Nejaký kód?"

"To je rok, keď sa moji rodičia vzali. Je to otcova obrúčka. Nosím ju, odkedy umrel."

"Prečo by niekto nosil otcovu obrúčku?" obraciam zlatý krúžok v prstoch a v hlave mi znie Markus nie je ženatý! Nemá ženu! On nie je ženatý!

"Možno pre to isté, prečo ty nosíš otcov odznak s vlakom," pokrčí plecami. "Ako pamiatku. Môj tato miloval mamu, vždy jej bol verný. Obrúčka mi pripomína ich manželstvo. Že treba nájsť niekoho, s kým budem chcieť byť po celý život. Nie flirt, ale lásku. Pomáha mi aj v bare, keď sú niektoré dievčatá dobiedzavé, mám sa na čo vyhovoriť."

"Och, to je... ja... prepáč," koktám.

Markus si sadne ku mne na posteľ a chytí ma za ruku.

"Timea, prečo by som s tebou tancoval, ak by som bol ženatý? Kvôli tebe som ostával v bare dlhšie než treba, len aby som mohol byť s tebou. Vymýšľam si zámienky, aby som ťa mohol prísť pozrieť do bytu nad barom."

"Nikdy si nič nepovedal!"

"Pretože ty si vždy ušla!"

"Lebo som si myslela, že si ženatý!!!"

Markus sa zasmeje.

"Zdá sa, že sme sa rozprávali o všetko, len o tom najdôležitejšom nie," pohladí mi prstom leukoplast na chrbte ruky. Vystrie sa a pozrie mi do očí.

"Timea, keď už vieš, že nikde neschovávam manželku, pôjdeš na pár dní ku mne, kým sa dáš do poriadku?"