Dievča do vetra

Kapitola 7. - To nemôže byť pravda!

Doktor Vinkler zaparkuje pred nenápadným podnikom a pomôže mi vystúpiť. Krivkám za ním dovnútra, zlomený opätok strkám do tašky. Posadíme sa k stolíku v rohu a objednáme si kávu.

„Ťažký deň?" ukážem na jeho dvojité espresso. „Zdalo sa mi, že na oddelení bol dnes celkom pokoj."

Doktor zamieša kávu a dlaňou si pošúcha krátke tmavé vlasy.

„Osobné veci," pokrčí plecom. „S rodinou je to niekedy komplikované."

„O tom mi nemusíte hovoriť," prevrátim očami a poviem mu príbeh o mojich sestrách. Trochu ho nafúknem a prikrášlim, aby som ho rozosmiala. Ani neviem prečo mám nutkanie zlepšiť mu náladu.

Doktor mi prezradí, že aj on pochádza z veľkej rodiny, v ktorej musel o všetko bojovať. Zisťujem, že toho máme veľa spoločného. Občas, keď si myslím, že pozerá na hodiny alebo kontroluje mobil, na neho pozriem ponad šálku kávy. Pri niekoľkých takýchto pokusoch sa nám stretnú pohľady a doktor sa usmeje. V lícach sa mu vytvoria rozkošné jamky. Musím si pripomínať, aby som na neho nezízala.

Hoci len veľmi nerada si pripomínam, aby som nezmeškala autobus. Keď je čas, postavím sa.

„Mala by som ísť, tento je posledný," oznámim doktorovi Vinklerovi. Tiež nevyzerá, že by to chcel ukončiť, no je džentlmen a prikývne. Odvezie ma na stanicu, dokonca ma odprevadí až na zastávku, ktorá je celkom prázdna.

„Ako je to možné?" začudujem sa. „Vždy tu čakáva množstvo ľudí."

Ešte raz pozriem na hodinky. Je to čudné, pretože do odchodu by som mala mať ešte aspoň pätnásť minút. A tiež je to čudné, lebo od poslednej kontroly sa ručička nepohla.

„Och, to je snáď zlý vtip," potrasiem rukou a priložím si hodinky k uchu. Zastali.

Doktor Vinkler sa rozosmeje.

„Timea, ste posledný človek na svete, ktorý nosí hodinky a nekontroluje čas na mobile."

„Tak mi treba," zamrmlem si pre seba a nešťastne sa rozhliadnem okolo seba uvažujúc, čo urobím. „Ide mi ešte večerný vlak," vzdychnem.

„To je dobre, nie?" pokrčí doktor plecami. „Aspoň sa môžeme ísť ešte niekam najesť."

„Jedine, že by som išla bosá," nadvihnem nohu s pokazenou topánkou.

„Mám nápad," luskne doktor prstami a zavedie ma späť k autu.

„Kam ideme?" spýtam sa zmätene.

„Najesť sa a opraviť topánku." Jeho odpoveď mi veľa neprezradila, preto ma prekvapí, keď zatiahne pred lekársku ubytovňu. Vystúpim a kráčam za doktorom do malého bytu.

„Tu prespávam, aby som nemusel každý deň dochádzať," hodí kľúče na stolík a rozhodí ruky, aby som videla jeho malé kráľovstvo.

„Uhm, pekné," poškriabem sa na hlave. Katku prekotí, keď jej zajtra poviem, že som bola u Vinklera na ubytovni.

„Dajte mi topánku a podpätok," vyzve ma doktor. Podám mu ich a sledujem, ako zo zásuvky vytiahne sekundové lepidlo a prilepí podpätok na jeho miesto.

„Nie je to bohviečo, ale vydrží to aspoň cestu domov," podá mi opravenú topánku. Potom rozkrojí bagetu na dve polovice a jednu mi podá. Naleje nám víno a posadíme sa k nízkemu konferenčnému stolíku. Jeme, rozprávame sa, smejeme, niekde v strede konverzácie skĺzneme k tykaniu, a kým si to uvedomím, doktor ma pobozká.

„Och, ja..." odtiahnem sa a priložím si prsty na ústa.

„Prepáč, nechcel som ťa uraziť, len som neodolal," ospravedlní sa doktor. „Máš krásne ústa, celkom ako maliny. Občas v práci sa nedokážem sústrediť, keď niečo rozprávaš a musím na ne pozerať."

Mozog mi signalizuje, že sú to zrejme otrepané frázy, ale je to príliš príjemné. Veď komu môže uškodiť zopár neškodných bozkov? Až na to, že nezostane len pri bozkoch. Nestihnem ani večerný vlak a prespím u doktora Vinklera. S ním.

Našťastie mám pred sebou pár dní voľna, takže ráno si obujem svoju opravenú topánku a ako Popoluška zmiznem na ranný autobus skôr, než sa zobudí. Doma mi nič neprekáža. Som taká šťastná a plná endorfínov, že sestry počúvam iba na pol ucha a starám sa o mamu s plným nasadením. Teším sa, ako pozajtra pôjdem do práce a všetko rozoberiem s dievčatami. A tiež uvidím Vinklera.

Keď v pondelok nastúpim na zmenu a hodím na seba v šatni rovnošatu, utekám rovno na oddelenie. Vo mne to vrie a buble, aby som už čo najskôr bola s Katkou a Jozefkou. A tiež chcem vedieť, ako sa darí Maroškovi. Možno už ho vybrali z inkubátora, aby si ho mama mohla podržať na rukách.

Na oddelení je nezvyčajne ticho. Katka sedí so zhrbeným chrbtom pri stole a vypisuje dokumentáciu.

„Ahoj," zakričím na ňu, kým bežím k inkubátorom. Hľadám Maroška, no márne.

„Kati, kde je malý Šebek?" opýtam sa, keď sa vrátim so sesterne. Katka sa ku mne obráti s červenými očami.

„Ach, Timea, ty nič nevieš, však?" pokrúti hlavou. Zovrie mi srdce.

„Čo mám vedieť?" Hlas sa mi trasie.

„Malý Šebek to nezvládol. Predvčerom v noci sme ho neúspešne resuscitovali."

„Prečo mi Jozefka nezavolala?" cítila som, ako mi po lícach tečú slzy.

„Jozefka leží na JIS-ke, zlyhalo jej srdce."

„Och, môj Bože," zatínam ruky do pästí.

„A nevybrali ma na miesto vrchnej sestry," dodá Katka a stisne pery. „Primár si zvolil niekoho iného. Musím dať výpoveď, Timea, pretože z platu obyčajnej sestry neuživím dve decká."

To nemôže byť pravda! Musí to byť iba zlý sen. Žmurkám, akoby som sa z neho mala prebrať, ale všetko zostáva rovnaké.

Ako v mrákotách sa premotám dopoludnia a na obed nasledujem Katku do jedálne, aby sme sa poriadne porozprávali. Poskočí mi srdce, keď zbadám doktora Vinklera pri dverách.

„Dobrý deň," usmejem sa na neho dúfajúc, že aspoň on mi spríjemní katastrofálny deň.

„Aj vám, Timea," odpovie mi, vráti mi neprítomný úsmev a vyjde z jedálne.