Dievča do vetra

Kapitola 21. - Nie, nič neľutujem

Činžiak vyzerá znútra ešte staršie a zanedbanejšie ako zvonku. Páchne to v ňom plesňou a kyslou kapustou.

„Musíme ísť pešo, výťah nefunguje," oznámi Amelie rázne. „Choďte popredu, je to na treťom poschodí."

Pevnejšie zovriem rúčku kufra a psychicky sa pripravujem na výstup, akoby som mala liezť na Mount Everest, no Markus ma jemne odtlačí.

„Nechaj to tak," vezme mi kufor a vybehne s ním hore.

S prázdnymi rukami sa obrátim k Amelie, aby som jej pomohla, no iba ma plesne po predlaktí ako otravnú muchu.

„Zatiaľ ešte vládzem," nadvihne hrdo bradu, hoci je jasné, že má bolesti. Pri chôdzi sa opiera o zábradlie a každých pár schodov musí oddychovať.

Markus zdupoce dolu schodiskom. Bezradne na neho pozriem a nenápadne kývnem na unavenú Amelie.

„Madam," ukloní sa žartovne a nastaví rameno ako gentleman. Pokrútim hlavou, keď vidím, že jeho pomoc Amelie prijala bez rečí.

„Zrejme si mal zobrať miesto opatrovateľa ty," zašepkám mu, keď vyjdeme hore, aby ma Amelie nepočula.

„Neboj, zvyknete si na seba," žmurkne na mňa.

Zrejme sa mi na tvári zračia obavy, ktoré ma nahlodávajú znútra. Rada by som Amelie pomohla, ale nenechám so sebou zametať ako u Wilhelminy.

Svetlo na treťom poschodí nefunguje, je vypálená žiarovka a Amelie sa v prítmí snaží trafiť kľúč do zámky. Markus využije čas, obráti sa ku mne a položí mi ruky na ramená.

„Timea, viem, že Amelie pôsobí ako dračica, ale je to len krehká stará pani, ktorá ťa potrebuje. Váži si už len to, že si sa ponúkla pomôcť jej, hoci to nedáva najavo. Som si istý, že si ju obľúbiš."

Bohvieprečo mu verím, má na mňa upokojujúci účinok.

Amelie konečne odomkne a pozve nás dnu. Jej byt je maličký, iba dve izby veľkosti kartónovej škatule a kuchynský kút. Pôsobí ešte menší, pretože je neuveriteľne zaprataný rôznymi predmetmi, ktoré Amelie naznášala bohvie odkiaľ.

Na oknách visia ťažké červenozlaté závesy, cez gauč je prehodená deka s obrázkom tigra, v rohu stojí starý gramofón na kľuku, aký by sa dal hádam nájsť už iba v múzeu. Na stenách visia čiernobiele fotografie ľudí v divadelných kostýmoch a kabaretných tanečníc.

„Kedysi, keď som bola mladá a pekná, tancovala som na pódiách," komentuje Amelie, keď si všimne, že si obzerám fotky. „Mala som najkrajšie nohy z celého súboru," zasmeje sa a vyhrnie si dlhú sukňu až po kolená, aby nám ukázala štíhle lýtka.

„Stále ste pekná, Amelie," zloží jej kompliment Markus. Amelie len odfrkne a mávne rukou, no predsa len sa usmeje. Vytiahne zo škatuľky cigaretu a zapáli si. Vyfúkne dym k stropu. Rozkašlem sa. Som zvedavá, koľko potrvá, kým tu dostanem rakovinu pľúc.

„Tu je spálňa," zavedie nás do vedľajšej izby, kam sa vojde sotva úzka posteľ a skriňa. „Timea, ak si si ešte nerozmyslela prácu pre starú otravnú ženskú, budeš musieť spávať na gauči v obývačke."

„To nebude problém."

Amelie tleskne a popol z cigarety dopadne na tmavý kožušinový koberček. Už je v ňom zopár drobných vypálených dierok.

„Tak, to by sme mali," poobzerá sa, akoby hľadala popolník. Potom sa však natiahne k vysokej komode, vezme pohár so zvyškami čohosi, čo vyzerá ako červené víno a ide si do kuchyne doliať.

„Čo na ňu hovoríš?" spýta sa ma Markus rýchlo.

„Popravde, ani nemám slov," odpoviem úprimne. Amelie rozhodne nevyzerá na pacientku s rakovinou.

„Daj jej šancu," opäť ma poprosí Markus. Potom sa pohne k dverám.

„Amelie!" zakričí do kuchyne. „Už musím ísť, o chvíľu otváram bar. Keby niečo, stačí zavolať, dobre?"

„Iste," vynorí sa Amelie z kuchynky s plným pohárom červeného vína. Stúpne si na špičky a Markus jej natrčí líce, aby ho pobozkala. Nechá mu na pokožke odtlačok červeného rúžu.

„Skoro sa ozvem," rozlúči sa Markus s nami obomi a potichu za sebou dvere.

Nervózne sa zopárkrát nadýchnem a potom sa obrátim, aby som nasledovala Amelie do obývačky. Horúčkovito uvažujem, čo odo mňa bude chcieť. Nevyzerá, že by potrebovala s niečím pomôcť.

Odrazu sa bytom rozľahne hudba. Amelie vložila do gramofónu platňu, ktorá teraz šuští a praská a nejaká speváčka spieva po francúzsky.

„Poznáš Edith Piaf?" opýta sa Amelie. So zatvorenými očami sa pohojdáva v rytme hudby.

„Nie," pokrútim hlavou.

„Tak si choď naliať víno a príď za mnou. Máš sa veľa čo učiť," usmeje sa a začne si pospevovať po francúzsky.

„Non! Rien de rien. Non! Je ne regrette rien," spieva chrapľavým hlasom slová, ktorým nerozumiem.

Poslúchnem ju a v kuchyni nájdem jedinú čistú otlčenú šálku, do ktorej si nalejem za náprstok vína. Potom sa vrátim k Amelie.

„Amelie, máte plný drez riadu, aspoň ho najprv poumývam, kým si oddýchnete..."

„Nezmysel!" vykríkne Amelie. „Riad počká, všetko počká!"

Kým som bola v kuchyni, stihla zrejme zájsť do skrine, pretože okolo krku má omotané fialové boa z pštrosieho peria a druhé ružové mi začne vešať okolo krku.

„Vieš, čo tá pieseň znamená?" opýta sa dychtivo.

„Nie," odpoviem zmätene s plnými ústami pštrosieho peria.

„Že nemáš ničoho ľutovať, dievča!" poučí ma Amelie. Na jeden hlt dopije víno, chytí ma za ruku a ťahá ma tancovať.