Dievča do vetra

Kapitola 29. - Karaoke párty

Minule som spomínala, že som váhala, či ísť písať alebo pozerať Kissing Booth 2. Nuž, napokon som po dopísaní kapitoly ešte sadla k telke a pozrela si to, neodolala som. Ale ak by to niekoho zaujímalo, už to nebolo také dobré ako jednotka. Jednotka bola romantická, sladká, plná očakávania a napätia. Dvojka miestami vyzerala ako sitcom, čo kazilo celkový zážitok. Navyše, Noah mal ostrihané vlasy a mne sa páčil v dlhších. Ale to je len taký osobný detail :-) Na vypnutie hlavy môžem pokojne odporúčať :-)

Vaša Les :-)

---

Práca v bare nie je zlá. Mám rada ľudí, páči sa mi rozprávať sa s nimi, precvičujem si nemčinu, rozumiem už všetkému, nemám problém sa sama vyjadriť. Aj s táckou naloženou nápojmi som už zručnejšia. No obávam sa, že si na to nikdy celkom nezvyknem. Chýba mi tiché čisté prostredie, pípanie a šum prístrojov, nával adrenalínu, keď ide o záchranu života.

Chodievam spávať až ráno, no na obed sa aj tak budím a pred sebou mám celý deň, keď neviem, čo robiť. S Amelie sme sa aspoň rozprávali, varila som alebo nakupovala, tu nemám do čoho pichnúť. Mohla by som sa aspoň niečo učiť, ale nechcem vyhadzovať peniaze na knihy. Markus mi slušne platí, šetrím však každé euro. Jediný luxus, ktorý si dovolím, je telefón. Raz za týždeň si doprajem telefonát s Katkou, Jozefkou a otcom.

"Ahoj, kráska," zahlaholí Katkin jasný hlas, keď mi zdvihne telefón. Pracuje v ambulancii a každý pondelok cez obednú prestávku očakáva môj telefonát. "Ako sa máš?"

"Všetko po starom," pohodlne sa usalaším na matraci a opriem sa o stenu. "Rada ťa počujem."

"Veď aj ja teba." V pozadí sa ozve šum mikroténového vrecúška, keď si Katka vybaľuje obed. "Včera sa mi o tebe snívalo."

Porozpráva mi, ako sa jej v noci zdalo, že sme zase všetky tri spolu v nemocnici a napchávame sa bonbónmi. "Prisahám, že do rána som z tých imaginárnych čokoládových potvor pribrala tri kilá," smeje sa a ja s ňou. Tak strašne mi chýba!

Potom zavolám Jozefke. Som rada, že sa spamätala po infarkte. Teraz stráži vnúčatá a stará sa o záhradku. A vraj má na vlasoch ružový preliv!

"Si ťam šťastné, kuriatko moje?" opýta sa nežne, ako vždy, keď jej volám.

"Nie je to zlé," upokojím ju.

"Si taká mladá, Timea, nemala by si márniť čas niekde, kde ti nie je dobre," povie ustarostene.

"Nebudem tu dlho, len kým si niečo zarobím a uvidím, čo ďalej."

"Timejka, kuriatko, vieš, že u mňa budeš mať vždy miesto, však? Pokojne príď a bývaj so mnou."

Usmejem sa, Jozefkin hlas je ako kus domova.

"Raz určite prídem," sľúbim jej.

Najlepší a zároveň najhorší je telefonát s otcom. Tuho tlačím telefón k uchu, aby mi neuniklo ani jediné slovo. Rozpráva mi o mame, o všedných dňoch, o sestrách a vnúčatách a mne to všetko šialene chýba, no zároveň viem, že keby som sa vrátila, zapadla by som do starých koľají a nenávidela sa. Musím tu zostať, kým si zarobím aspoň niečo, nech si zoženiem podnájom a prácu.

Sotva zložím, na dvere ktosi zaklope.

"Ďalej!" zakričím, pretože nikdy nezamykám.

Dnu vojde Markus s nejakým balíčkom.

"Stalo sa niečo?" opýta sa s obavami, keď zbadá moje vlhké oči.

"Nie," rýchlo si ich utieram. "Iba som volala s otcom a zostalo mi trochu smutno."

"Niečo pre teba mám," poobzerá sa, kam by si sadol, no na jedinej stoličke mám rozložené oblečenie a obed, takže si prisadne ku mne na matrac a podá mi tvrdý obdĺžnik.

"Čo to je?" obraciam ho v prstoch. "Nemusel si mi nič nosiť."

"Nemusel, ale chcel," drgne do mňa, aby som ho otvorila. "Každé ráno myslím na teba, ako si tu celkom sama a nemáš čo robiť. Spomínala si, že si sa chcela niečo učiť, tak som ti priniesol knihy."

Rozbalím hnedý papier a vyberiem učebnicu angličtiny pre samoukov a nemčinu pre zdravotníckych pracovníkov.

"Páni, ďakujem," vyvaľujem oči na hrubé buchle. "Nemal si si robiť starosti."

"To je maličkosť. Išiel som náhodou okolo kníhkupectva a spomenul som si na teba," mykne plecom. "Dáš si so mnou obed?" postaví sa.

"Už som si zaliala rezance," ukážem na plastovú misku s lacnou instatnou polievkou.

Markus vzdychne. 

"Tak toto dnes jesť nebudeš," vezme misku a vyleje ju do záchoda, kým stihnem prostestovať. "Príď dole do baru, normálne sa najeme."

Zdupoce dolu schodmi a z baru sa ozve hudba z rádia. Markus jednoducho neznáša ticho.

Učešem si aspoň vlasy a zídem za ním. V mikrovlnke zohrieva sviečkovú. Normálnu sviečkovú s knedľou. 

"Tak toto som nemala aspoň pol roka," zasnene sa zahľadím na jedlo, ktoré sa u nás doma často varilo.

"Ani ja," pozrie na mňa a usmeje sa. Moje vnútornosti robia čudné veci. "Mama varila a keď som to zbadal, hneď som si povedal, že musím doniesť aj tebe, ako Slovenka to určite oceníš."

"To si píš," zbiehajú sa mi sliny.

"Okrem toho, dnes bude dlhá noc. Máme uzavretú spoločnosť, bude sa spievať karaoke. Potrebuješ nabrať sily. Anastasia volala, že zase nepríde do práce."

Zastonám a zagúľam očami.

"Takže to je vlastne úplatok?" uškrniem sa.

"Presne tak," podá mi tanier a sadne si oproti mne do boxu.