Dievča do vetra

Kapitola 26. - A zase odznova

Markus zavolal sanitku, ktorá prišla a skonštatovala smrť.

Stojím pred činžiakom, chúlim sa v svetri pred nárazmi chladného jesenného vetra a dívam sa, ako nakladajú nosidlá s drobným telom schovaným v čiernom vreci. Markus stojí vedľa mňa, oči má červené od únavy. Vytiahla som ho rovno z baru, prišiel okamžite. Spoľahlivý ako vždy.

"Ďakujem," obráti sa ku mne a chytí mi obe ruky. "Amelie si nemohla želať lepší odchod z tohto sveta. Bola si s ňou až do konca."

Prikývnem a skloním hlavu, aby nevidel, že sa mi do očí tlačia slzy. Obľúbila som si Amelie, ale som zdravoťáčka, nemala by som za ňou revať. Nie je to profesionálne.

"Mala som ju donútiť, aby išla k lekárovi už skôr," vyčítam si.

"Pomohlo by to?" Markus sa skláňa, aby ma donútil dvihnúť pohľad a pozrieť na neho. Má láskavé oči a na brade niekoľkodňové strnisko. Z jeho rúk sála teplo do mojich dlaní a zohrieva ma. Rýchlo si oslobodím ruky a založím si ich na prsiach, kým začnem mať hlúpe myšlienky o cudzom mužovi.

"Nie, ale možno by jej to prdĺžilo život, ktorý Amelie tak milovala. Keby nebola doma sama, nikdy by nespadla."

"Timea," uteší ma Markus, "ak by si nebola prišla, Amelie by aj tak nikdy nešla k doktorom, trpela by a umrela celkom sama."

"Vďaka." Jeho slová mi dobre padnú.

"Máš nejaký plán, čo ďalej?" opýta sa.

Trpko sa zasmejem.

"Netuším," pokrútim hlavou. "Cítim sa ako list vo vetre. Bez rozmyslu som odišla z práce do cudzej krajiny, nemám tu pracovné povolenie, po Ameliinej smrti nemám kde bývať. Neplatila mi, takže nemám ani euro. Som v toálnej kaši."

Markus sa zamyslí.

"Idete s nami?" zakričí jeden zo sanitárov a vytrhne Markusa z myšlienok.

"Áno, hneď," kývne mu a vytiahne kľúče od auta. Obráti sa ku mne. "Musím vybaviť nejaké formality, ale vrátim sa, dobre? Skús sa zatiaľ vyspať a potom na niečo prídeme."

"Och, nemusíš sa o mňa starať, nie si za mňa zodpovedný," bránim sa. Nechcem mu byť na príťaž.

"Nezmysel. Ja som ťa doviedol k Amelie, pracovala si zadarmo, takže teraz ti to chcem nejako oplatiť. Vrátim sa, dobre?"

Prikývnem, pretože som príliš unavená na nezmyselné doťahovanie.

Počkám, až sanitka a Markusovo auto zmiznú za rohom a vrátim sa do bytu. Mala by som si pospať, ale neviem obsedieť. Namiesto toho prejdem Ameliin šatník a nájdem čierne krajkové šaty a klobúčik s tylovým závojom na tvár, ktorý by som Amelie obliekla do rakvy. Zaslúži si, aby na poslednej ceste vyzerala absolútne skvostne. 

Popracem byt a pobalím si kufor. Koľký raz za posledné mesiace ho už pakujem?

Práve vyzliekam návliečky z Ameliiných vankúšov, keď zazvoní zvonček. Markus sa vrátil.

"Ahoj," otvorím mu a zháčim sa. Pred dverami nestojí Markus.