54. Pani Dallowayová od Virginie Woolfovej {SK}

105 8 6
                                    

Túto knihu som si už dávnejšie požičala od starej mamy. Zaujal ma agresívne ružový obal. Obsah knihy však už taký ružový nebol - možno tak pozlátený.


Žáner: ženský / sociálny román
Rok vydania: 1925
Moje hodnotenie: 8/10


Adeline Virginia Stephenová sa narodila koncom januára 1882 v Londýne. Keď mala 13, zomrela jej matka, čo odštartovalo jej psychické problémy. V roku 1904 na rakovinu zomrel aj jej otec, o dva roky na to jej brat. Vtedy sa prvýkrát pokúsila o samovraždu. Po týchto udalostiach sa spolu so sestrou odsťahovali do Bloomsbury, čo jej, zdá sa, prospelo. Dostala sa do kruhu intelektuálov a umelcov, kamošila sa napríklad s Keynesom, jedným z najznámejších ekonómov. V roku 1912 sa Virginia vydala za Leonarda Woolfa. Pár rokov na to spolu založili Hogarth Press, vydavateľstvo, ktoré vydávalo Virginiine romány, no napríklad aj básne T.S. Eliota či preklady Freuda. Toto pokojné a úspešné obdobie narušila druhá svetová. Po tom, čo im bomba zničila dom, sa Woolfovci odsťahovali, no Virginia aj ďalej trpela psychickými problémami a  28. marca 1941 spáchala samovraždu. 


V tomto diele nám Woolfová predkladá pohľad na medzivojnový Londýn a pani Dallowayovú s okruhom jej známych. Dej románu sa odohráva v úseku jedného dňa, no Woolfová ide do takej hĺbky jednotlivých charakterov, že máte pocit, akoby ste boli svedkami celého života postáv. 

Počas spomínaného jedného dňa Clarissa Dallowyová plánuje večierok. Kniha začína, ako kupuje kvety a na ulici buchne auto - isto je to kráľovná. Cestou domov Clarissa stretáva Reziu a Septima, mladý pár. Septimus slúžil v prvej svetovej vojne, bol svedkom smrti svojho priateľa Evansa. Z vojny si okrem vyznamenania odniesol aj posttraumatickú stresovú poruchu. Už keď sa cez Taliansko vracal domov si všimol, že nič necíti. Preto si vzal mladú Lukréciu, klobučníčku. Ani manželstvo a ani návrat domov mu však nepomohli, skôr naopak. 

Keď Septimus začne rozprávať o tom, ako sa zabije, prestrašená Rezia zavolá lekára. Doktor Holmes je však všeobecný lekár, vrcholne neschopný. Septimus ho neznáša, prezýva ho "ľudská nátra." Holmes tvrdí, že Septimovi nič nie je, potrebuje len odpočívať. Rezia tomu samozrejme neverí, Septimus čoraz častejšie aj halucinuje, a tak manžela privedie k sirovi Williamovi Bradshawovi, ozajstnému odborníkovi na psychické choroby. Ten mu odporučí pobyt v sanatóriu, ďalej ho ale nestihne liečiť. Krátko po prvom stretnutí Septima opäť navštívi doktor Holmes. Rezia ho sprvoti ani nechce pustiť do domu, Holmes ju však ukecá, že sa nemá báť. Keď Septimus začuje, že sa k nemu blíži "ľudská nátura," spanikári a chce sa zabiť, aby mu nemusel čeliť. Nemá úteku - Holmes je už pred dverami jeho izby - a tak vyskočí z okna. 

Pani Dallowayová sa vráti domov a krátko po jej príchode sa objaví v dome aj Peter Walsch. Peter bol do nej pred dvadsiatimi rokmi bláznivo zamilovaný, no Clarissa nakoniec odmietla vziať si ho, hoc si boli mimoriadne blízki. Peter potom odišiel do Indie. Zamiloval sa tam do vydatej ženy s dvoma deťmi, ktorá sa kvôli nemu chcela rozviesť. Keď sa však vráti do Anglicka a ako prvú navštívi Clarissu, vzťah s mladou Indkou prehodnocuje. Ubytuje sa v hoteli a potom, čo dostane od Clarissy list o tom, ako rada ho videla (pravdepodobne ho poslala hneď po jeho odchode), sa bezprízorne prechádza po Londýne, rozmýšľajúc o minulosti a o súčasnom Clarissinom manželstve. Má dvakrát toľko dôvtipu ako Richard, a predsa sa díva na svet jeho očami - jedna z tragédií manželského života. A ďalej: Nie že by bola slabá, ale chcela mať oporu. 

Richard Dalloway je u Konzervatívcov, je tradičným suchárom. Nikde vlastne nie je poriadne opísané, prečo si ho Clarissa nakoniec vzala. Peter Walsch spomína na výlet na jazero, kedy ho prvýkrát videl. Clarissa si vtedy ešte plietla jeho meno, no Peter už vedel, že to je ten, ktorého si vezme - takí si boli s Clarissou blízki. Teraz je Richard verný manžel, ktorý Clarissu miluje, no nevie jej to povedať. Je na schôdzke so svojim priateľom Hughom, ktorého v skutočnosti nemá rád. Spolu idú do zlatníctva a Hugh vyberá šperk pre svoju ženu - presne vie jej veľkosť, vkus a aké šperky už vlastní. 

Richard si vtedy uvedomí, že nič z tohto o svojej žene nevie, dokonca si ani nepamätá, kedy naposledy jej šperk daroval. Rozhodne sa teda jej kúpiť aspoň kvety - červené a biele ruže - a výrečne jej povedať, ako ju miluje. Kvety mu zabalia do saténového papiera a on ide nadšedný cez mesto - povie svojej žene, že ju miluje! Keď dorazí domov, nevie povedať ani slova. Podá Clarisse kvety a ona pochopí. Po krátkom chitchate odchádza s dobrým pocitom späť do práce. 

Po manželovom odchode aj Clarissina dcéra Elizabeth spolu so slečnou Kilmanovou, jej učiteľkou dejepisu, ide do obchodného centra. Clarissa slečnu Kilmanovú neznáša. Je škaredá, chodí v plášti do dažďa a Clarissa ju považuje za náboženskú fanatičku, ktorá vieru tlačí aj na jej jedinú dcéru. Slečna Kilmanová je nešťastná, ani viera jej nedáva zmysel života. Vie, že ju pani Dallowyová nemá rada. Je chudobná, i keď je vzdelaná. Zatrpkla, snaží sa ale vydržať, tvrdí, že poznanie prichádza cez utrpenie. Lipne na Elizabeth, lebo je čistá, mladá, krásna a miluje ju i napriek jej povahe. No aj tá od nej po chvíli odchádza, a tak slečne Kilmanovej neostáva iné, len si kľaknúť do kostola. 

Kým je pani Dallowayová doma sama, opravuje si lem na šatách a myslí na Sally Setonovú, jej dávnu priateľku. Sally bola živelná a výbušná, spomína na to, akú scénu spravila Sally, lebo ju Hugh pobozkal v salóniku ako trest za to, že tvrdila, že by ženy mali mať volebné právo. A spomína aj na to, ako Sally pobozkala ju. Nevidela ju však už niekoľko rokov, Sally si prekvapivo vzala kohosi veľmi nudného a odsťahovala sa na predmestie Londýna. 

Dej vrcholí večer, kedy sa všetci konečne stretnú na Clarissinom večierku. Bez pozvania príde aj Sally, ktorá náhodou bola v meste a dopočula sa o večierku. Clarissa sa jej však nevenuje, musí ako správna hostiteľka chodiť od hostí k hostí. Sally teda sedí vedľa Petra a obaja sa rozprávajú o Clarisse a minulosti. 


Román Virginie Woolfovej bol v dobe jeho publikovania vysoko nekonvenčný. Písala ho prúdom vedomia, preto je aj v dnešnej dobe považovaný za ťažký - rozhodne nie je pre jednoduchého čitateľa, ktorý si len chce užiť dej. Hlavnou témou je čas a spomienky na vojnu a to, čo bolo pred ňou. O tom hovorí aj pracovný názor diela Hodiny. Woolfová sa venuje aj téme mentálneho zdravia, feminizmu a inej sexuálnej orientácie, čo pred sto rokmi rozhodne neboli bežné témy. 


ZA:

- hĺbka jednotlivých postáv
- skvelo zvládnutý prúd vedomia
- témy, ktoré si Woolfová vybrala
- prostredie Londýna
- autobiografické prvky


PROTI:

- málo pozornosti venovanej Septimovi
- páčilo by sa mi rozvinutie vzťahu Clarissy so Sally


Pani Dallowayová je skvelý román. Nakoniec, aj sama autorka o ňom hovorila ako o svojom najlepšom. Rozhodne vám ho odporúčam! 

Nabudúce vám napíšem o Trois contes Gustava Flauberta, prvej knihe, ktorú som čítala vo francúzštine.

Čitateľský denníkWhere stories live. Discover now