Čitateľský denník

72. Nedokonalci od Toma Rachmana {SK}

Nedokonalcov mi dal môj spolužiak zo žurny, keď som ho bola hneď po skúškovom navštíviť v Banskej Bystrici. Bolo to už mesiac a pol dozadu, ale  pravidelný čitatelia môjho denníka si už asi aj zvykli na to, že niekedy sa publikuje aj takto. Alors, on y va:

Žáner: profesný román
Rok vydania: 2010
Moje hodnotenie: 8,5/10

Tom Rachman, je, ako inak, novinárom vo  výslužbe. Narodil sa v '74, má anglicko-kanadský pôvod a Nedokonalci bol jeho debut, ktorý bol hneď preložený do vyše dvadsiatich jazykov a ovenčený cenami. Dlhé roky pracoval pre Associated Press a pre International Herald Tribune, reportoval z Južnej Kórey, Srí Lanky, Egyptu, Japonska či Indie. Teraz píše knihy, nie články - už sú celkom štyri, posledná, The Italian Teacher, mu vyšla v roku 2018. 

Román veľmi realisticky zachytáva život novinárov z redakcie medzinárodných novín v Ríme. Rachman skvelo zužitkoval svoju viac ako pätnásťročnú prax v novinárskej brandži. Ako sa píše na prebale -  autor ich nevykresľuje ako hrdinov, ktorý kvôli spravodajstvu nasadzujú vlastný život - ale ako úplne obyčajných ľudí, ktorí robia svoju prácu a žijú svoje životy. Kniha je koncipovaná ako séria navzájom prepojených poviedok, ktoré sú ešte prerývané časťami o vzniku novín z pohľadu zakladateľa a neskôr ich udržiavaní až k zániku z pohľadu vydavateľa. 

Hneď prvá poviedka sleduje starého Lloyda, ktorý je korešpondentom v Paríži. Kedysi bystrý novinár ktorý všade bol, nič mu neuniklo a všetko sledoval teraz bojuje o každý cent, aby si mohol dovoliť byt, v ktorom býva s manželkou - až na to, že ona je častejšie u suseda cez chodbu, kde robia veď viete čo. Lloyd o tom vie a toleruje jej to, pretože je od neho o osemnásť rokov mladšia. Každopádne, kvôli článku sa nasilu spojí so synom z predchádzajúceho manželstva, ktorý pracuje na ministerstve zahraničia a vypotí článok, viacmenej z brucha. Článok nakoniec nevyjde, veď je to na prvý pohľad sus, že tam je len jeden nemenovaný zdroj. Čitateľ sa ale dobre pobaví na tejto tragikomédii a ja, ja som si samú seba predstavovala na Lloydovom mieste - mám sedemdesiat, žijem v Paríži, a silou-mocou zo seba ťahám článok, aby som si mohla dovoliť byt v peknej štvrti. 

Čitateľ takto sleduje ekonomickú redaktorku, autora nekrológov, zástupca šéfredaktora a šéfredaktorku samotnú, pološialenú najvernejšiu čitateľku, editora i posledného vydavateľa. Pozerá sa, ako novinári vymrdávajú sami so sebou i s ostatnými, že to vôbec nie je také ružové, že sa v redakcii nadáva a potí a stále nestíha a hlavne že každý jeden z nich nevie, čo so životom. Navyše, každá z poviedok je tak trochu ako vtip - má zábavnú (dobre, niekedy nie až tak) a nečakanú pointu.

Na obale knihy sa píše, že po dočítaní budete mať chuť si kúpiť noviny. Ja tu mám moje Ouest-France, tak sa idem pustiť do nich. Pred tým ale ešte poviem, že mojou obľúbenou postavou bola Katherine, šéfredaktorka. Veľmi som s ňou relatovala - celý čas sa snaží tváriť, že je nad vecou, všetko ma pod kontrolou a nie je nič, čo by nezvládla, no v skutočnosti často spochybňuje samú seba a nebyť jej zástupcu Menziesa, asi by sa zrútila. 

PROS:

- ako som už spomenula, realistické vykreslenie redakcie - v jednej som už stážovala, takže viem, čo hovorím
- dôverné nahliadnutie do osobných životov redaktorov bolo ako sonda do ich psychiky, autor dokázal aj na malom priestore poviedky manévrovať a živo vykresliť každú postavu
- páčil sa mi koniec - noviny skrachovali, lebo sa neprispôsobili internetu - nie že by sa mi takýto koniec páčil páčil, no bolo to opäť kruto realistické ako celý zvyšok knihy
- citeľná dôverná známosť prostredia, do ktorého je dej zasadený
- skvelá, čtivá a pútavá narácia

CONS:

- povedala by som, že autor mal malý problém so ženskými postavami, mužské mi prišli viac komplexnejšie
- preklad Artfora nič moc, keď som videla slovo mafíny, vystrelo ma

Zápis je pokratší, no jednako som sa nechcela venovať každej poviedke osobitne, lebo to by bol zase pridlhý, a jednako na tu na to ani veľmi nemám čas - toto som napísala v rámci hodiny a pol, kedy chlapci, ktorých strážim, spali. Tak mi to snáď prepáčite a knihu si prečítate i tak, lebo ozaj stojí za to. A dokonca ani nemusíte byť študentom žurnalistiky, aby sa vám páčila!

Nabudúce vám napíšem o Dvoch rokoch prázdnin od Julesa Verna, ak to teda niekedy konečne dočítam :D