70. Muži mi to vysvetlia od Rebeccy Solnit {SK}

39 7 0
                                    

Po spamovaní môjho Instagramu aesthetic fotkami s knihou recenzovanou naposledy sa mi ozvala ďalšia kamoška, že má doma tiež fajn feministickú literatúru a že rada požičia. Takže sme dali meetup a ja som dostala Muži mi to vysvetlia od Rebeccy Solnit, o čom vám napíšem dnes, a tiež Bez súhlasu.txt, ktorý bude nabudúce a na ktorý sa veľmi teším, keďže jednu z esejí napísala aj moja kamoška Zuzka Bendíková. 


Žáner: zbierka feministických esejí
Rok vydania: 2014
Moje hodnotenie: 8/10


Solnit sa narodila v roku  1961 v americkom Connecticute. Vyrastala podľa vlastných slov v domácnosti plnej násilia, kde bolo všetko ženské nenávidené. Pár rokov študovala v Paríži, masters degree zo žurnalistiky si spravila na Berkley. Odvtedy sa angažovala vo viacerých kampaniach ako aktivistka bojujúca za ženské práva, ale aj proti vojne či klimatickej kríze. Písala pre Guardian, Harper's Bazaar, či TomDispatch. Od roku 1988 pôsobí ako nezávislá autorka, celkom napísala sedemnásť kníh, za ktoré získala viacero ocenení. Stále aktívne píše, posledná kniha, Recollections of My Nonexistence, jej vyšla minulý rok.


Vlajkovou loďou tejto zbierky je rovnomenná esej z roku 2008 Muži mi to vysvetlia. Autorka rozpráva historku, kde s priateľkou boli na večierku u nejakého rich old white man a bavila sa s ním o jej čerstvo vydanej knihe o Eadweardovi Muybridgovi. Hostiteľ jej skočil do reči s otázkou, či počula o inej, veľmi dôležitej knihe o  Muybridgovi. Poučoval ju o nej niekoľko minút, kým sa Solnit dostala opäť k slovu a povedala, že rozpráva práve o jej knihe. Vyšlo najavo, že týpek ju ani nečítal, len videl recenziu na NY Times - ale i tak mal potrebu sa hrať na dôležitého. 

Na tomto príbehu Solnit ilustruje problém mansplainingu. Autorstvo tohto pojmu je jej niekedy pripisované, no ona tvrdí, že ho nikdy nepoužila. I tak však fenomén bravúrne opisuje, až dochádza k záveru, že absolútne sebavedomie zas plodí arogantných idiotov. 

Solnit sa ďalej venuje rape culture. Používa mrazivé štatistiky (napríklad, že v USA je najčastejšou príčinou smrti tehotnej ženy jej partner), opisuje konkrétne prípady, až nakoniec tvrdí, že by sme sa na konkrétne prípady sústrediť nemali, lebo "Násilie nemá rasu, spoločenskú triedu, náboženstvo alebo národnosť, ale násilie má rod." 

V eseji Stret svetov v suite luxusného hotela tému rape culutre rozvíja a píše o bývalom riaditeľovi MMF Straussovi-Kahnovi, ktorý sexuálne obťažoval ženy, aj vysoko politicky postavené, až kým neznásilnil obyčajnú upratovačku z Ghany, ktorá s tým šla na políciu a následný súd vyhrala. Solnit kritizuje politiky MMF, no zároveň vyjadruje nádej, že nedotknuteľnosť bohatých sa pomaly, ale isto narúša. V eseji kritizuje aj stigmatizáciu úspešných žien ako karieristiek - "Karierizmus, čiže patologická potreba dosiahnuť úspech, uplatniť sa v pracovnom alebo spoločenskom živote, postihuje zjavne len ženy." 

Zbierku uzatvára esej Pandorina skrinka a dobrovoľná polícia, kde tvrdí, že raz sa Pandorina skrinka ženských práv otvorila, už sa zavrieť nedá. Čokoľvek tvrdia mizogýnni idioti, v spoločenskom povedomí navždy bude napríklad právo žien voliť zakódované ako správne a to sa už podľa autorky nedá zmazať. Feminizmus alegoricky označuje za cestu dlhú tisíc míľ, z ktorej sa prešla ešte len desatina. Po ceste kráča viacero ľudí a každý je v inom bode - niekto začal skôr, niekto neskôr, niekto sa pridal v polovici, niekto ide dvakrát tak rýchlo. A sú na nej tiež ľudia, ktorý sa snažia zvyšok spomaliť, zastaviť, obrátiť, no to Solnit považuje za márnu snahu. Jednotliví ľudia, samozrejme, predstavujú krajiny - Švédsko je na tom s feminizmom inak ako Slovensko a Slovensko inak, ako India. 

V konci zbierky Solnit dochádza k podobnému záveru ako Ghodsee, keď tvrdí, že "Potrebujeme sa oslobodiť od viacerých skutočností: možno od systému, ktorý oceňuje súťaživosť, bezohľadnosť, krátkodobé myslenie a drsný individualizmus, od systému, ktorý prisluhuje ničeniu životného prostredia a neobmedzenej spotrebe - od zriadenia, ktoré môžeme označiť za kapitalizmus. Zosobňuje to najhoršie z mačizmu a ničí to najlepšie na Zemi."

All in all eseje Rebeccy Solnit považujem za čtivé a podnetné. Páčili sa mi všetky, len jedna - Temnota Virginie Woolfovej - mi prišla jemne mimo tému, stále však bola zaujímavá. 


Nabudúce bude, ako som už spomínala v úvode, ďalšia zbierka feministických esejí Bez súhlasu.txt, na ktorej sa podieľalo viacero autoriek a vyšla vďaka spolupráci umeleckého kolektívu APART, združenia pre výskum a kolektívnu prax Display a kultúrno-spoločenského mesačníka Kapitál. 



Čitateľský denníkWhere stories live. Discover now