Kapitola 10/2

1.4K 121 8
                                    

Zobudí ma chlad. Intenzívny mráz a pocit že sa topím.

Otupená únavou, dehydratáciou a chladom však len veľmi ťažko naberám sily. V ušiach cítim tlak, a zvuky mne desivo príbuzné. Som vystrašená, no zároveň dostatočne silná. Mám v sebe odvahu, o tom veľmi dobre viem, a vzdať sa preto nemôžem. Je mi jedno čo sa so mnou stane, no háklivá otázka, čo bude s mojím dieťaťom ktoré vo mne bojuje o život s rovnakým zápalom ako aj ja, ma zobudí.

Otvorím oči, a zelená zakalená voda mi rozbúcha srdce. Mám chuť vyskočiť a vrieskať, no z úst mi len vyjde enormné množstvo bublín. Nesmiem panikáriť. Musím prekonať strach a zachrániť dieťa.

Tieto slová sú jedinou východiskovou možnosťou. Len to ma drží pri živote, musím vyjsť na hladinu, nadýchnuť sa, vyjsť na breh s klzkými kameňmi, a dúfať že moje dieťa prežije.

Vo vode sa však čas zastaví. Do hlbín sa nepozerám, ani na tie útesy pomedzi ktoré ku mne preteká divoká pena, ktorá sa ma pokúsi stiahnuť akonáhle sa vynorím. Moje pľúca však horia páľavou smrti, a chcú kyslík.

Potlačím ten veľkolepý strach ktorý sa ku mne prediera do úzadia. Prežila som pád, dokonca aj moje dieťa zdá sa, je zatiaľ v poriadku, a preto túto maškarádu musím ukončiť.

Najprirodzenejším inštinktom a pudom ženy je ochrániť si svoje dieťa. Preto sa moje telo rozhodne zabojovať. I keď myseľ je odhodlaná vzdať sa, a nechať všetko bokom, moje telo vie že bojovať musím. Nie len pre svojho syna a svoje nenarodené dieťa, no po zemi stále kráča muž ktorý zahynie so mnou, a už len z tohto princípu nesmiem svoje deti nechať napospas brutálnosti života.

V tom momente, sa posledné kúsky aury leva ktoré v sebe nájdem, rozhodnú ožiariť hladinu a hlbinu, abstrakt s kontrastom sťa žiarivých iskier, a ja vyrazím na hladinu. Chlad prenikajúci cez moje telo je katastrofálny, no držiac sa posledných síl, sa nadýchnem v rozbúrenej pene vzduchu ktorý som tak háklivo potrebovala. Slanosť ovzdušia z rozbúreného mora nie je príjemná, no pľúca sa konečne rozhýbu, i keď v bolestivých sťahoch.

Stále však nemám vyhraté. Búrlivosť mora, veľký vietor a ostré útesy ktoré mali byť mojím katom sú nebezpečným nepriateľom. Stále to musím cez rozbúrenú hladinu tmavého mora preplávať k snehovej prikrývke brehu. Som však tehotná, a len dúfam že dieťa v mojom lone bude pokojne spať.

Prerývane dýcham, nemôžem si dovoliť ani len plakať, i keď bolestivá hrča v mojom krku si to vyžaduje. Tenká látka šiat sa vo vode nadnáša, a moje dlhé vlasy plávajú okolo mňa ako desivé chápadla netvorov.

V tej situácii prestávam rozmýšľať, pretože konám pudovo. Zrýchlim svoje telo vo vode, a bojujem naprieč nepriaznivému moru. Páru krát sa stane, že búrlivé vlny ma stiahnu pod lem hladiny, no čochvíľa s hlasným vzlykom bojujem ďalej.

Od brehu ma nedelí veľká priepasť, no prudká bolesť v bruchu ma skolí naspäť pod hladinu a vybije mi dych. Nadnášam sa v búrlivosti vĺn a v bolesti spôsobenými dieťaťom. Aj napriek krutej bolesti, ktorá je natoľko ťaživá, že moje telo je ochotné klesnúť aj na dno mora, sa mi podarí opäť nadýchnuť a plávať ďalej. Zaberám len s jednou rukou proti veľkému prúdu, a Alfa mód slabne každou sekundou viac a viac. Druhou rukou si zúfalo držím bruško, dúfajúc že dieťa vo mne žije.

Som zúfalá, a všetky ostatné priority odídu. Keď konečne pocítim pod bosými nohami slizké kamienky pokryté nánosom koreňov a rias, s hlasným vzdychom sa po štyroch dostanem von. Mrznem, moje pery sú istotne modré a telo sa ponára do triašky. No sebeckosť nemá v tejto situácii žiadne popredné miesto. Zo studeného mora, som sa dostala do ešte viac ľadového záveja snehu. Ani nárazový vietor tomu nenapomáha, no musím skontrolovať svoje dieťa.

Snažím sa prudko sústrediť na to, či dýcha, či skutočne existuje. No som natoľko na pokraji síl, že sa nezmôžem na nič. Postavím sa na rovné nohy, ktoré sa mi od vyčerpania trasú ako osika. Už nevnímam tú strašnú zimu, ten mráz, a dokonca aj hlad odišiel niekam do úzadia.

Môj pohľad padne na rozbúrený oceán v úzadí skaly, na masívny hrad na skalnatom brale, a ja si uvedomím že od smrti ma delil len malilinký milimeter. Zorné pole sa však rozmaže, a ja padnem do snehu ako plyšová bábka.

Zodiac (SK)Where stories live. Discover now