Kapitola 11

2.4K 147 1
                                    

,, Ty hajzel," precedím neveriacky cez zuby a vytrhnem sa z jeho zovretia skôr než ho stihne zosilniť.,,Alaïa nie!" skríkne matka, ktorá veľmi dobre vie že môj otec ma po tomto všetkom zabije. To posledné čo chce je, aby prišla o dve dcéry v jeden deň. Je mi jedno aký veľký chaos teraz vládne na kráľovských balkónoch, musím zachrániť život svojej sestry.

Vojaci sa zhromaždia vo všetkej rýchlosti ku dverám. Cez ich kovové prilbice ku mne prichádza ich strach. Schmatnem drsne kľučku od dverí a odhodím dvere dozadu. Vojaci sa medzi tým váľajú jeden po druhom ako bezmocné rybky na pevnine. Otec je natoľko rozzúrený, že nevenuje žiadnu pozornosť vojakom ktorý cúvli pod vplyvom strachu. Počujem nariekanie matky. Jej život v manželstve síce zotrval, no bez šťastia a lásky, jediné čo jej osud daroval sú jej deti, a aj tie sa jej snaží vziať. Nebola som si istá tým, či naozaj naberiem dostatok odvahy prerušiť zápas a zachrániť tak svoju sestru. Ak by som sa nad tým hlbšie zamyslela, pre kráľovstvo nemala jej existencia žiaden význam.

No pre moju matku bola hlavnou slnečnou sústavou jej života, a keďže som nemohla byť ja tím dieťaťom šťasteny ktoré by jej prinášalo do života radosť, musela som zachrániť iné dieťa ktoré bolo narozdiel odo mňa milované. Vidieť toľkú nespravodlivosť voči nevinnej obeti vo mne vyvolalo neskutočný druh podráždenia. Bojovať s monštrom ako je Yutah, bolo veľkým cieľom aj pre mňa. Tie beštie sú na svoju telesnú váhu príliš rýchle a obratné. Ostré pazúre so všetkým humusom za povrchom sú ostré ako britvy, a zuby cvakajú v neustálych opakovaniach.

Neskúsený bojovník nemá ani len tú najmenšiu šancu zachrániť sa. Možno som takto zruinovala svoje budúce manželstvo, no viem, že robím správnu vec. Pohoršujem celé okolie svojou neposlušnosťou voči kráľovi, no preukazujem lojálnosť rodine. Bežím po drevených schodoch a dávam si pozor aby som nezakopla o lem dlhej látky oblečenia. Toto je tá najmenej praktická vec na boj, akú som kedy na sebe mala.

Dúfam že nedobehnem na scénu neskoro, bežím čo najrýchlejšie dokážem. Žiaden z vojakov sa ma nesnaží zastaviť. Možno ticho dúfajú v spravodlivú spásu najmladšej dcéry kráľa, alebo sa boja moja sily a temperamentu. Roky ktoré som strávila ako mladé dievča v boji zo mňa spravili bojovníka, vyhnali väčšinu ženskosti z mojich útrob a vybavili ma silnou kondíciou a silou. Poznám strach viac než ktokoľvek iný, existujem s ním bok po boku, akceptujeme sa a spolunažívame spolu. Ale teraz, keď sa valím do samotného epicentra chaosu v Bambricku, nevnímam nič iné okrem adrenalínu ktorý mi nadvihuje srdce a prikazuje môjmu telu sa hýbať ešte rýchlejšie.

Prudko narazím do dverí, ktoré vedú do pieskového priestoru. Pre publikum sa začalo až teraz skutočné divadlo. Poniektorý s otvorenými ústami ukazujú na mňa, iný zasa na horný balkón môjho otca. V behu naň zazriem aj ja. Otcove oči sú žlté ako samotné slnko, štrbinka je tak malá že ju ani nevidno, a na hlave mu nabiehajú ostro rysované žily. Jeho Alfa mód sa čoskoro prejaví, vytlačí sa na povrch pod vplyvom tlaku temperamentu. Jediný kto sa ho snaží upokojiť je Baurínsky kráľ, no viem že jeho aura nebude postačovať dlho na to, aby ho zastavila. Pokiaľ zlyhala moja matka, nepodarí sa to už nikomu.

Pridám v behu a šprintujem za svojou sestrou. Jej plavé vlasy sa v rytme vetru vlnia na jej chrbte a obtierajú sa o dámske brnenie ktoré na nej vyzerá absurdne. Náš aktuálne hlavný nepriateľ, vysoký škrat s ohavným výzorom hľadí zasnene do slnka, a zo zjazvenej tváre mu padá veľká slina. Musí si zvyknúť na oslnivé slnko, ktoré vidí po určite veľmi dlhej dobe. Je to teda šanca, ako sa bezpečne a nepozorovane dostať preč. Prikrčene sa prikrádam ku sestre. Témari stojí v tranze. V pravej ruke drží meč, ktorý nie je schopná ani len zdvihnúť, a telo sa jej trasie pod jemnými vzlykmi. Je mi jedno koľko ľudí teraz na nás hľadí, musím konať rýchlo. Škrat stále zasnene hľadí do slnka a vydáva divné chrapčacie zvuky.

Jemne chytím svoju sestru za krehkú ruku. Témari spraví prudký pohyb, avšak podarí sa mi ju schytiť skôr než vykríkne. Pravou rukou jej prikrývam ústa ktoré sa snažia kričať, a ľavou rukou ju tisnem na svoje telo. ,, Prestaň, upútaš na seba pozornosť," zašepkám jej do ucha. Je síce smiešne poznamenať tento fakt, keď sa na vás díva viac než tisíce ľudí, no jediný kto nesmie zareagovať na našu prítomnosť je Yutah. Témari sa začína upokojovať pri mojom hlase. Rukou nahmatá moju tvár, aby sa uistila že som to skutočne ja. Hoci sme spolu nikdy nevyrastali a nevídali sa, pretože sme viedli obidve odlišný život a nachádzali sa v odlišných sektoroch hradu, vedela, že som jej staršia sestra ktorá má silnú povesť dievčaťa z vojny. Jej triašky na tele začínajú pomaly odchádzať, ľudia na amfiteátri sú ticho a sledujú to čo sa deje.

Opatrne uvoľňujem zovretie okolo jej tela a uisťujem sa že už nebude vyvádzať. Viem, že sa jej chce plakať od úľavy hneď, ako jej poklesnú maličké plecia. Avšak stále nie je v bezpečí. Pozrie mi do tváre uplakanými očami a hľadá vo mne oporu a silu, ktorá jej chýba. Môj úsmev síce nevidí, no oči dokážu mnohokrát prezradiť viac než artikulácia. Jej hnedé oči sa potápajú do tých mojich a prosia o pomoc. ,, Choď opatrne ku bráne a potom rozkáž aby zavreli brány," zašepkám jej do ucha a postrčím ju vpred. Neveriacky na mňa pozerá, no prikývne a celá roztrasená sa pomalým krokom poberá preč.

Neustále sa obzerá dozadu, hľadí na mňa a ja na ňu. Chce mi poďakovať, no nemá na to dostatok sily, chce bežať ale nevie či môže, chce sa skryť do matkinej náruče a nečeliť otcovej prísnej výchove. Opäť jej povzbudivo prikývnem a neustále kontrolujem vzdialenosť medzi ňou a škratom pod ktorým sa už stihla vytvoriť veľká kaluž mokrého piesku a slín. Z horného balkóna na mňa hľadí otec, plný hnevu a chuti ma zavraždiť pred celým publikom. Baurínsky kráľ mu niečo vrieska do ucha a otec na všetko to počudovanie počúva. Stále je pripravený skočiť a potrestať ma, no je v rovnakom tranze ako Yutah.

Naše oči sa stretnú, najprv ma sleduje vražedným pohľadom, hľadá kam by mohol vraziť ten nôž ktorý skrýva za opaskom, a potom sa mu v očiach zračí šialenstvo. To isté šialenstvo ktoré mal na tvári keď ma ako 10 ročné dieťa posadil na koňa a vyviedol na bojisko, keď som kričala sama v lese medzi kopou mŕtvych mužov o matku, ten istý výraz keď mi prikázal kľaknúť a udieral bičom na miesta, ktoré už dávno boli poznačené jazvami.

Jeho tvár sa začne formovať čoraz väčšieho úsmevu. Odstrčí od seba svojho priateľa z detstva, ktorý možno poznal otcovu normálnu povahu pred tým, než mu zavraždili rodičov. Matka ho chytí za ruku, no odstrčí ju rovnako ako každého kto by sa ho pokúsil teraz zastaviť. Na balkónoch sa nachádza dokopy 8 kráľovských rodín, no len môj otec a Baurínsky kráľ sú Alfami, ostatné kráľovstvá sú teda maximálne podceňované. Rozmýšľam či ma vôbec význam skrývať svoju tvár v takejto situácii. Chcem čeliť otcovi vo svoj posledný moment tak, aby ma videl a pamätal si každý kúsok môjho tela a duše čo na mne znetvoril.

,, Alaïa pozor!" zvrieskne Témari, ktorá už takmer stojí pri veľkej bráne. Jej oči sú plné strachu a zúfalstva. Môj otec tresol všetkou silou ktorú mal predlaktím do zvonu po jeho pravici. Hlasný zvuk sa začal vlniť po celom okolí a začal prebúdzať všetkých ktorý boli v tranze zo situácie. Yutah sa celý trhol, a odporným škrekotom ktorý trhá uši si začal zakrývať tvár aby sa ochránil pred zvukom. ,, Bež!" skričím na Témari ktoré zamrznuto stojí pred dverami. Mám koniec všetkých otcových hier.

Zodiac (SK)Where stories live. Discover now