Kapitola 16

2.4K 146 1
                                    

Nikto nie je silnejší nepriateľ pre mňa, ako môj otec. S ním som však nikdy nebojovala. Tento boj ale rozhodne kto sa stane kráľom.

Síce neviem či môj otec naozaj skáče do ringu, alebo len vydal nejaké banálne rozhodnutie ktorým by poškvrnil moju reputáciu, no niečo donútilo matku zakričať svoju prosbu natoľko silno, aby sa to dostalo z najvyššieho balkóna aj ku mne. Stojím ako srna ktorá zmeravie pri hrozbe nebezpečenstva, moje vlasy sa zapletajú v prachu a lev v mojej hrudi chce vyskočiť a odohnať všetko nebezpečenstvo ktoré by mohlo v piesku ukrývať svoju maličkosť. Plášť ktorý mi visí z pliec na ktorých je pripnutý zlatými sponami v tvare leva si veje v zášti plameňov ktoré sa hmýria pod silou môjho Alfa módu. Všetky zbrane ktoré sú na mojom tele pripnuté sa lesknú a odrážajú slnečné lúče ktoré sa derú cez prach.

Na amfiteátri počujem šušťanie ľudí a ich nesúhlasné mrmlanie. Môj lev mi dovoľuje počuť ich šuchanie nôh o kamenistý povrch. Odchádzajú. Tento čin ma neskutočne vyvedie z miery, pokiaľ dal otec príkaz vyhnať všetkých svedkov z amfiteátra, neveští to pre mňa nič dobré. Pomalými nádychmi sa upokojujem, čakanie privoláva viac stresu a strachu. Aj napriek hrozbám ktoré som prežila ako malé dieťa, aj napriek bolesti ktorú mi môj otec spôsobil, som nepociťovala takýto adrenalín prekvitajúci so strachom.

Do pár minút sú zvuky ľudu už len vzdialenými ozvenami a pokriky vojakov, ktorý ich ženú ako stádo oviec taktiež. Prach sa rozostúpil medzičasom natoľko, že vidím dôkladne prázdny amfiteáter, ktorý sa niekoľko násobne zväčšil, keď nie je naplnené ľuďmi. Horné balkóny sú prázdne, nestojí na nich ani jediný človek, no som si istá že pociťujem prítomnosť niekoľkých ľudí. Zdá sa to ako celá večnosť, no pri mojom otcovi sa veci dejú vždy urýchlene. Pokiaľ mu niečo zíde na um, stane sa tak okamžite.

Za malým múrikom, ktorý oddeľuje piesok od kamenistého povrchu a oddiaľuje tak publikum od nebezpečnej zóny, stojí moja matka v objatí sestier. Ich obrysy sú hmlisté, piesok ich dokonale zanecháva pre moje oči len ako obrys v diali. Ďalšia žena podíde ku mojej matke a niečo jej pošepká, vidím slabo a ani lev mi nedokáže pomôcť vidieť. Obopne jej ruky okolo ramien a niečo jej pošepkáva. Pomaly sa k nim pripájajú ďalšie mužské postavy, v jednej siluete dokážem rozoznať Baurínskeho kráľa. Sprevádzajú ho však ďalší dvaja muži a jedna žena, predpokladám teda, že Alfa Baurínskeho kráľovstva sa otcovým rozkazom nepodvolila, a neopustila priestory. Kde je ale on?

Som si istá že ma matka s jej podpornou skupinkou vidí, čo môj otec musel vyhlásiť keď sa tu zhromaždili ako na pohrebe? Prach mi čoskoro začne dovoľovať vidieť matkine uplakané oči a jej bolestné rysy tváre. Plače kvôli mne? Kvôli dcére ktorá jej za celý život nič nedala? Sestry vyzerajú v poriadku, môj otec sa ich teda ani len nedotkol a pocítim na srdci veľkú úľavu. Ich štíhle postavy držia matku ktorá je podopieraná dokopy troma ženami.

Baurínsky kráľ podíde ku mojej matke a chytí ju za plece, niečo jej vraví avšak sú totálne mimo dosah môjho sluchu. Zrazu sa cítim neskonale opustená a sama, totálne mimo diania a chcem ujsť. Po prvý krát v mojom živote, po všetkých tých strašných momentoch ktoré som zažila, som verila že ma nič nevyvedie z miery. Avšak pohľad na lásku medzi mojou matkou a sestrami, na to ako jej prídu priatelia na pomoc a vypočujú ju, to všetko je pre mňa cudzie, a tento pohľad sa mi naskytuje po prvý krát. Stojím ako prikutá na zem ťažkými klincami a bolestne sledujem tú blízkosť a sympatiu ktorú si prejavujú jeden voči druhému.

Pozriem sa za kráľa, prach sa rozplynul dostatočne na to aby za mnou odhalil mŕtvolu Yutaha a taktiež kráľove deti. Moje oči sa ale stretnú len s jedným potomkom kráľa. Hľadím do jeho orieškových očí a niečo hľadám. Ten pohľad ktorým sa navzájom skúmame roztancuje leva v mojich útrobach. Týmto pohľadom sme si navzájom začali odpočítavanie do nášho budúceho spoločného života, a uvedomujeme si to navzájom.

Ukončím pohľad ktorý by mohol niečo znamenať, Alfské romániky sú nebezpečné a musím byť opatrná, avšak puto ktoré nám bolo zverené pri obrade zasnúbenia sa začína objavovať a prítomnosť Baurínskeho princa je už pre mňa jasne cititeľná.

Pritiahne ma pohľad matky, plný sĺz a bolesti ktoré jej môj otec spôsobil za tie roky, neviem v jej pohľade čítať no spôsobuje mi bolesť. ,, Prosím," zašepká a pozerá za mňa. Privriem oči, musím odohnať emócie a stať sa opäť monštrom ktoré zo mňa vychoval človek, ktorý ma ide zabiť. Opatrne vytiahnem obidva ostré, zahnuté meče ktoré spočívajú na mojom chrbte prekrížené. Venujem pohľad matke, cítim sa ako pred smrťou. ,, Prepáč," naznačím perami matke, tá sa pri prejave mojej náklonnosti trhne a bolestivo sa rozplače, oprie sa ešte väčšmi do sestier a Baurínskej kráľovnej. Privriem oči a nahromadím v sebe všetku koncentrovanú silu, cítim ako mi aura stúpa a napĺňa každé prázdne miesto v mojom tele. Lev je plne naplnený a čaká len na vypustenie. Otvorím oči už ako nebezpečná, ako človek o ktorom vravia ohavné veci, pretože môj otec ma naučil vypnúť emócie. A to presne teraz spravím. Zabijem svojho otca.

Zodiac (SK)Where stories live. Discover now