Zodiac (SK)

Kapitola 80

PS: Pustite si hudbu :)

Obloha je jemne sivastá, ako popol z rúži. Slnko je zahalené v oblakoch, lastovičky lietajú vysoko na nebi a snažia sa krídlami dosiahnuť najvyšší bod existencie. Dusný vzduch je hnaný preč letným vánkom. Monotónna obloha je tichá, bez akejkoľvek náhlej zmeny. Zvuk narušuje len hlasné bubnovanie.

Hrudník sa mi nadvihuje do výšin, prsia sa nebezpečne upínajú von z dekoltu. Letmý lem čipky zdobí šaty nevesty bez prerušenia. Dlhé rukávy siahajú ako zbožná prikrývka k spoteným dlaniam, vlasy sú zviazané do dvoch ťažkých vrkočov, a vypnuté do celistvého drdola.  Ťažký rubínový náhrdelník mi zdobí kľúčnu kosť. Zlato sa upína na moju bledú pokožku ako pliaga môjho života. Korzet ma nepríjemne tlačí, oči sú vystrašené, ruky v bielych rukavičiek prisaté na hodvábnu perleť.

Žalúdok sa vzpína v nepríjemných kŕčoch. Srdce pred niečím uteká a búši. Dych sa mi zastavuje, krk sa sťahuje a nemôžem hltať sliny nervozity.

,, Jej Kráľovské Veličenstvo..."

A predsa keď koč zo slonoviny a zlata, vyzbrojený dvadsiatimi bielymi lipicanmi zastane pred chrámom, sa nedokážem pohnúť z miesta. Po líci mi stečie slza, ktorá zanechá škaredú cestičku v čerstvo nanesenom púdri. Tu nejde o to, či som sa mala narodiť ako kráľovná. Všetko je pre mňa cudzie a nebezpečné. Necítim sa na vládnutie, necítim sa na nosenie ťažkej koruny, na počúvanie diplomatov a už vôbec nie na nosenie všetkej zodpovednosti voči ľuďom.

Chytím sa sluhovej ruky a opatrne, aj s vlečkou zostúpim na prašnú cestu. Obyčajný ľud, stojaci za strážou na mňa pozerajá ako na skvost sveta, kričí po mne moje meno a dožaduje sa mojej pozornosti. No ignorujúc ich žiadosť, chytím trasúcou rukou tú bratrancovu.

,, Kráľovná! Kráľovná! Vaše Veličenstvo! Kráľovná Alaïa!"

Nie, ja ešte nie som kráľovnou. Nemôžem si priať byť obyčajným dievčaťom, pretože tým som nikdy nebola. No nechcem vstúpiť do tej zodpovednosti. Nohy mi dopadnú na mramorový schod, a k sprievodu sa pridajú dvorné dámy. Vlajky dvoch kráľovstiev vejú divoko vo vetre. Vojaci s mečmi utvárajú zástup, rytieri otvárajú dvere do chrámu.

,, Všetko bude v poriadku," zašepká mi kdesi v diaľke Tricholus. Volanie môjho mena je stále neskonale silné.

Som v strese. V takom strese, v akom som ešte nikdy pred tým nebola. Tisíce očí sa na mňa pozrie v chráme ako na baránka pokánia. Kráčam, ignorujúc monarchov a aristokratov. Bratranec ma vedie, hrdo s ľavou rukou na šabli. Vedie ma k Maximusovi, pred zrak mŕtvych a živých, pred predkov a potomkov, pred hviezdy a pred planéty, pred znamenie a pred ľudí. Vedie ma ku korune, k žezlu a k trónu.

Nedokážem vnímať nikoho okrem Maximusa. Cesta k nemu, je ako cesta utrpenia večnosti.

On je tým záchranným korábom v mojom neistom živote, a len on mi môže poskytnúť isté útočisko.

V bielej uniforme, so zlatými strapcami na ramenách, a šabľou pri páse, zíde jeden schod a preberie ma od Tricholusa s toľkou istotou až sa mi jemne nadvihnú kútiky úst. Pozrie mi sebaisto do očí, a pousmeje sa. Cíti môj strach viac než ktokoľvek iný, cíti každú iskru vzbury v mojom krvnom obehu, každý neistotu zovňajška a strasť duše.

________________________________

,, Áno," vzdychnem a nasadím na Maximusovu veľkú ruku veľkú zlatú obrúčku, s dátumom našej svadby a mojím menom.

________________________________

,, Nech žije Densissimus!" Vojaci jednorázovo dupnú nohou.

________________________________

Pokľaknem. Maximus cezo mňa prehodí ťažký červeno-biely kráľovský plášť. Nežne mi ho upne na krku.

________________________________

Maximus pokľakne vedľa mňa, a venuje mi jeho typický sebaistý úsmev. Kňaz prehodí plášť aj cez neho. Okolie vstane, ťažké koruny kráľa mi dopadnú na hlavu, a rovniež Maximusovi.

Naši rodičia, si o čosi menšie koruny položia na svoju hlavu.

Zlaté žezlo so smaragdom a zlatým jablkom mi vojde do ruky ako prirodzenosť. Maximusovi to isté podajú do svojich rúk.

______________________________

,, Prisahám," znie naša spoločná odpoveď.

________________________________

,, Zaväzujem."

________________________________

Postavíme sa na nohy. Trasiem sa, neskonale sa trasiem. Pohľadom, držiac jablko a žezlo, s ťažkým plášťom a korunou prejdem po hrdých pohľadoch aristokracie.

,, Nech žije kráľovná! Nech žije kráľ!" skríknu vojaci pohotovo. Rytieri pred oltárom pokľaknú, z vonku sa ozve výstrel guľometov a jasot ľudí.

_____________________

Stiahne mi hrdlo. ,, To je posledná vec bella," zašepká Maximus, keď sa otvoria mohutné dvere na balkón.

Ocitnem sa pred zrakom celého kráľovstva. Ľudia vrieskajú šťastím bez seba, vojsko salutuje, z nádvoria sa vypustí stovka holubíc. A kdesi nad horizontom, sa rozjasní slnko v žiarivej osvete levej hrivy. Predsa len, sa predkovia prišli pozrieť na zrod novej éry kráľovnej.

,, Nech žije kráľ! Nech žije kráľovná!"

_______________________
A z toho už niet východiska. Stala som sa manželkou a kráľovnou. A od toho dňa sa veci zmenili viac, než kedykoľvek pred tým. Avšak, ja som Kráľovná Alaïa Tretia, princezná Densissimovská a Baurínska a v prvom rade, som lev.

Koniec Prvej Knihy