Kapitola 75

1.8K 128 15
                                    

Maximus odo mňa odstúpi a mne zaľahne v ušiach. ,,....časti tiel boli poskladané do vety, ,, Maximus sa zaženie a jeho päsť narazí do dreveného stola, ktorý sa rozbije na polovicu,,...za vraždu kráľa...."

,, Odíď," zavrčí Maximus nebezpečne na vojaka, zatiaľ čo sa skláňa nad prelomeným stolom. Vojak sa taktne ukloní, no vyjde z miestnosti rýchlim krokom. Zaklipkám očami a padnem na zem. Celý svet sa so mnou krúti, srdce mi prudko bije. Mám chuť skoncovať so životom, nechcem vládnuť, nechcem vojnu i keď som ako hrdinka presadzovala svoje bujné myšlienky. Bolí ma celá duša. Niečo lepkavé sa snaží vytiahnuť ju preč z môjho tela. Nevládzem. Nevládzem vzdorovať osudu, pretože sa mi to nepodarí.

Nemôžem poraziť niečo, čo je neporaziteľné, tak to proste nefunguje. Ako som mohla veriť že po tom, čo Zanzibar zavraždil celý cíp vojakov, a ja som zavraždila ich kráľa, nakoniec budeme žiť ako šťastná rodina? Ako som mohla byť tak veľmi naivná? Po líci mi zíde slza.

Boli to moji ľudia. Moji poddaní ktorí sa mohli vrátiť ku svojím rodinám. Nemali ani len pohreb, nezostala po nich ani pochabá myšlienka. Vlny rozožrali ich telá ako besné ryby v oceáne, a nakoniec, niektoré z tiel ktoré more vyplavilo na breh....poskladali z častí ich tiel, maximálne nečestne vetu, ktorú som celú prepočula. Ako si mohli vôbec dovoliť niečo takéto voči mne? Voči tomuto kráľovstvu?!

Bože, ako veľmi ma bolí moje srdce. Praská mi na polovicu a hmliaždi sa na štvrtinky. Nemala som počúvať nezainteresovanú sestru. Vie veľké nič o medzinárodnej politike. Mala som z výšky kašľať na jej pochabý a primitívny názor, mala som konať tak, ako som vedela že je správne! Som budúca kráľovná, musím cítiť čo je správne pre môj ľud! Zlyhala som. Opäť som zlyhala ako budúca vládkyňa.

Môj otec by ich bol pri najbližšej príležitosti upálil na hranici pred očami nevinných. Loď by vyslal s obhorenými kostrami naspäť na Zanzibar. Zmetol by každého Zanzibarčana z povrchu zemského. Učil ma byť takouto! Tak prečo som sa podvolila vôli svojej sestry! Prečo Baurínsky kráľ súhlasil? Či nevidel že je to lesť s nekalou myšlienkou?!

Silné ruky ma opatrne zodvihli z chladnej dlážky. Zrútená som na nej sedela ako posledná spodina. Slzy pomaly tiekli dole rozhorúčeným lícom, smútok a hnev napĺňali moje útroby. Za to všetko som zodpovedná len a len ja. Teraz mi po území behá banda hlúpych Zanzibarčanov, ktorí ani nevedia čo robia. Rozhodnú sa plieniť dedinu za dedinou? Znásilňovať dievčatá a ženy? Zabijú mužov a zanechajú za sebou spúšť? Len preto, že ja som si v čase, kedy som mohla viesť krajinu, leňošila v posteli?

Ochranárske ruky ma stiahnu do objatia. Viem že ho to bolí. Viem že ho to tak pekelne bolí vidieť ma plakať a utápať sa vo vzlykoch, až mu puká srdce. No ja neverím že som hodná kráľovnej. Ani jeho objatie ma teraz nedokáže prebudiť z tej depresie.

Maximusove horúce pery sa mi pritisnú na čelo, a istú chvíľu tam zotrvajú. Nemusí vysloviť ani len jediné slovo. Bozk na čelo je bozkom ochrany, je to znak rešpektu muža voči žene. Tým bozkom mi Maximus vraví že patrím len a len jemu, prosí ma aby som nikdy neopustila jeho bok, tak ako on nikdy neopustí ten môj. Vraví, že mu na mne záleží a nikdy nedovolí aby mi ktokoľvek, alebo čokoľvek ublížilo. Sľubuje, že príde v každom momente a postaví sa pred to, čo sa bude snažiť na mňa siahnuť. Je to bozk večnej ochrany.

A to ma rozplače ešte viac. Pretože, i keď naša láska môže byť skutočne naplnená, nemôže byť vykonaná v pokoji. Nad týmto nemôžeme uvažovať deň, musíme konať. Pretože ja som vo vojne bola, ako malé dievčatko. Videla som tých mužov rabovať príbytky chudobiny, videla som ich vysúvať sukne malých a čistých dievčat. Od vtedy na našom území žiadna vojna nebola, ľudia nezabudli čo je to zlo diabolskej priadze, ale ja im to nehodlám pripomínať.

,, Musíme ísť," vzlyknem do jeho hrude. ,, Na maximálne štyridsiatich mužov nepotrebujeme armádu Alaïa," povie jemne, a pohladí ma po tvári. Pozdvihnem uplakané oči a zahľadím sa do jeho hnedej farby ktorú tak zbožňujem.
,, Nemôžeš vedieť že ich je len toľko," zašepkám.

,, Zanzibar ma maličkú armádu bella," Maximus mi zotrie slzy na oboch stranách, a nežne mi nadvihne bradu, ,, neviem aký zmysel toto celé má, no zabijem ich jediným privolaním Alfy," usmeje sa, aby ma upokojil.

,, Idem s tebou, vieš o tom," poviem rázne a sebaisto mu pozriem do očí. ,, To nie," jeho črty zvážnejú,
,, ostaneš tu a budeš chrániť mesto pred prípadným prepadom. Nie sú až natoľko hlúpy, vedia o tvojej a mojej sile. Pokiaľ by zmizli panovníci z hradu, kto to tu zabezpečí?"

,, Vezmeš si armádu," poviem naliehavo, a vezmem jeho ustarostenú tvár do svojich trasúcich sa rúk, ,, Maximus vezmeš si armádu," zopakujem a vzlyknem. Maximus položí svoju veľkú dlaň na moju malú ruku.

,, Nevezmem si armádu Alaïa, pretože nepotrebujem aby Densissimus premrhal ďalšie nevinné životy," jeho pohľad je ustarostený a ubolený. Zasa sa niečo deje príliš rýchlo, a ja nestíham vnímať.

,, Maximus nemôžeš ísť sám...," naliehavo ho prosím. Vezme moju ruku z jeho tváre a pobozká ju.
,, Vezmem so sebou generála a nejakú Betu z armády," ubezpečí ma.

,, Ale..," vášnivo ma pobozká na pery. ,, Nemrhaj slovami Alaïa," sklopí pred mnou pohľad a vytočí si moju ruku tak, aby mohol bruškami prstov pohladiť môj snubný prsteň, ,, mám titul najsilnejšej Alfy pod slnkom. Vrátim sa živý, už neraz som bol vystavený takejto situácii."

,, Toto je iné," vzlyknem bolestivo,
,, Maximus nemôžeš len tak...."

,, Alaïa," jemne sa pousmeje,
,, idem len zastaviť bandu hlupákov pred tým, než im vyhlásim vojnu," pobozká ma vrúcne do vlasov,
,, vrátim sa ešte dnes v noci. Proti bojovníkom akými sú oni, by som sa nebál pustiť ani len malé dieťa."

,, Klameš," zašepkám, a sledujem dlážku, ,, bojíš sa." ,, Tak ako každý muž keď odchádza od svojej ženy," protirečí mi.

,, Ak sa nevrátiš do zajtrajšieho rána Maximus, nabehnem k tým prašivým chobotniciam skôr než..." opäť ma preruší bozkom. ,, V tom prípade by som mal čo najskôr vyraziť," posledný krát ma pobozká na ústa, a skôr než stihnem zakričať že ho ľúbim, ma za pomoci nášho puta uspí.

Robila by som cirkus. Nikdy by som nepustila svojho muža do boja len tak, v priebehu pár minút. Vtedy som zistila čo je to niekoho milovať. Bojím sa pustiť muža, vojaka a silnú Alfu k deťom na ihrisko, len kvôli svojej sebeckosti.
Malá autorská vsuvka 🙈 pokiaľ Vás zaujíma moja tvorba, tak by ma potešilo každé maličké pozretie mojej novej knihy- Vlk ❤️ Vaša Elizabeth Augeo

Zodiac (SK)Waar verhalen tot leven komen. Ontdek het nu