Dievča do vetra

Kapitola 20. -Amelie

Na zastávke sa snažím vysomáriť z komplikovaného cestovného poriadku, no už sa mi to celkom darí. Na predmestie dorazím bez väčších komplikácií a s poriadnym predstihom. Vystúpim na malom betónovom sídlisku. Je to obrovský rozdiel medzi týmto predmestím a ulicou, kde bývala pani Wilhelmine.

Činžiaky sú tu nízke a ošarpané, vyzerajú poriadne staré. Na ulici parkujú malé a ojazdené autá. Široko-ďaleko tu nevyzerá vôbec nič nóbl. Na lavičke pod košatým stromom sedí jedna staručká pani. Tvár ma ako harmoniku poskladanú z milióna vrások, no ústa má narúžované ostročerveným rúžom a vlasy starostlivo nafarbené na popolavo a upravené do natočených lokní. Vystavuje zošúverenú tvár jesennému slnku a s pôžitkom poťahuje z cigarety upevnenej v dlhom kostenom držiaku.

Pozoruje ma, keď sa prechádzam okolo činžiakov a zvedavo uvažujem, v ktorom z nich budem bývať.

Spoza rohu sa vynorí vysoká vychudnutá postava v tmavom plášti a nedôverčivo sa poobzerá okolo seba, akoby sa bál, že na neho niekto zaútočí. Pevnejšie si pritiahne plášť a zamieri k starej pani na lavičke. Starenka odloží cigaretu a z vrecka vyberie pár bankoviek a čosi, čo vyzerá ako sendvič.

O sekundu zistím, že som sa nemýlila, pretože chlapík hladne roztrhne obal a zahryzne do bieleho chleba. Hrbí chrbát a trhá jedlo vo veľkých kusoch. Lepšie si ho obzriem. Jeho plášť je špinavý a prederavený, vlasy má mastné, topánky odraté a zablatené. Je to bezdomovec.

Keď doje, starenka mu ešte podá balíček cigariet. Bezdomovec sa jej ukláňa a ďakuje. Potom starenka opäť vezme držiak a potiahne si zo svojej cigarety. Bezdomovec od nej ešte čosi chce, ale ona už vrtí hlavou. Chlapík vyzerá, že ho to trochu srdí, ale poslušne odíde.

Potom sa starenka postaví a pomalým krokom sa pohne smerom ku mne. Mieri k vchodu, pred ktorým postávam.

„Hľadáte niekoho?" vybafne na mňa, keď prechádza okolo.

„Nie, len čakám."

Mrkne na môj kufor.

„Ešte som vás tu nevidela."

„Som tu prvý raz. Mám sa tu s niekým stretnúť kvôli práci."

„Prečo by ste chceli pracovať v tejto diere?" odfrkne.

Spovedá ma ako policajt na výsluchu. Mám pred ňou poriadny rešpekt, hoci ju vôbec nepoznám.

„Popravde, nemám veľmi na výber," priznám sa jej. Čosi v jej skúmavom pohľade ma núti hovoriť pravdu.

„Ako to? A zdá sa mi to len, alebo nie ste Nemka?"

„Nie som," prisvedčím.

„Poľka?"

„Slovenka."

„Hezky!" vybafne na mňa odrazu po česky s čudným prízvukom. „Moja mama bola Češka, utiekli cez vojnu pred nacistami. Čo-to si z češtiny pamätám." Dofajčí cigaretu a zašliapne ohorok na zemi. „A prečo nemáte na výber? Vyzeráte mladá a schopná."

Pokrčím plecami a vysypem jej svoj príbeh. Zdravotná sestra, ktorú zlákal zárobok a potom spala na stanici a umývala okná. Stará pani sa smeje, až sa chytá za brucho.

„Dušička, neberte to v zlom, ale vás tuším prenasleduje smola."

Neurazím sa, veď má pravdu. Kým sa smeje, pri každom pohybe jej z oblečenia vychádza cigaretový zápach. Tá baba musí fajčiť ako Turek.

Práve si v duchu chystám otázku, či nevie, kto by tu mohol potrebovať pomoc, keď sa mi rozzvoní mobil. Súkromné číslo, teda Markus.

„Ahoj, trafila si?" opýta sa bez okolkov.

„Som na sídlisku," potvrdím.

„Výborne, aj ja. Kde si?"

„Pred vchodom číslo 11," obrátim sa a prečítam číslo napísané zlupujúcou sa červenou farbou.

„To je náhoda, presne tam ideme," zasmeje sa.

Okrem toho, že ho počujem v telefóne, už ho aj vidím. Vynorí sa spoza toho istého roku ako predtým bezdomovec.

„Nazdar!" zloží a zamáva mi.

„Čau!" zakývam naspäť.

Markus vyzerá byť prekvapený, keď k nám podíde.

„Dobrý deň, Amelie," pozdraví starú pani.

„Dobrý, Markus! Tak toto je tá opatrovateľka, ktorú mi tvoja mama spomínala?"

Markus sa poškriabe po temene.

„No hej. Amelie, predstavujem ti Timeu. Timea, toto je pani Gottlingová."

Starenka sa zase rozosmeje.

„Pani Gottlingová bola moja svokra, nech odpočíva v pokoji tá stará mrcha," natiahne ku mne ruku. „Volaj ma Amelie."

Neisto jej potrasiem rukou. Som zo všetkého zmätená. Takže u tejto pani budem robiť opatrovateľku? Tiež nevyzerá, že by ma potrebovala. Už nechcem zažiť rovnaký scenár ako u pani Schneiderovej. Navyše zadarmo.

„Markus vravel, že budem robiť pre niekoho, kto je vážne chorý a potrebuje ma," habkám.

Markus na mňa vyvalí oči a sykne. Hryznem si do jazyka a všimnem si, že Amelie sa zachmúri.

„Nepotrebujem opatrovateľku," vyčítavo sa pozrie na Markusa.

„Amelie," vzdychne Markus. „Mama hovorila, že vám to vysvetlila."

„To áno," mykne Amelie plecom. „Povedala, že to nie je kvôli mne ale kvôli nej," ukáže na mňa prstom. „Vraj ona potrebuje mňa."

Zmätene pozriem na Markusa, ktorý mi naznačí, aby som mlčala.

„Takže?" opýta sa Markus Amelie.

Amelie ma chytí pod pazuchu a potiahne k vchodu.

„Takže ju beriem. Tvoja mama mala pravdu. Toto chúďatko ma potrebuje viac ako ja ju," žmurkne na mňa.

Markus si viditeľne vydýchne. Keď kráčame po schodoch, nakloní sa ku mne a pošepká mi:

„Amelie je neuveriteľne hrdá, nikdy neprizná, že potrebuje opateru. Má rakovinu pankreasu, v noci máva neznesiteľné bolesti."

Prikývnem, že to chápem, aj keď v skutočnosti som ešte stále trochu stratená.