Forever In Our Hearts

22.- Flashback

Opäť sa až do neskorej noci zdržala v knižnici. Nevedela, koľko je hodín, pretože so sebou nemala hodinky, ale mesiac a hviezdy už dávno osvetľovali jasnú oblohu. Vôbec sa jej nechcelo odísť. Keby mohla zostala by tam do rána. Keby mohla, nechala by si tam priniesť posteľ a celé dni mimo vyučovania by trávila výlučne medzi knihami.

Bola by ďaleko od Rona a Harryho, ktorí by za ňou s najväčšou pravdepodobnosťou do knižnice nechodili. Nechcela ani len vidieť čo i len jedného z nich. Tak jej liezli na nervy ako nikto! Niekedy mala pocit, že prítomnosť Draca Malfoya by zvládla lepšie, než počúvať ich prosby: ,,Hermiona, skontroluješ mi to? Hermiona, mám to dobre? Hermiona, pozri sa na to? Hermiona, napíšeš mi to? Hermiona, opravíš mi to?" Ako chcú spraviť skúšky VČÚ, keď si sami nedokážu urobiť jednoduchú úlohu z elixírov?

Fajn, prítomnosť Draca Malfoya by rozhodne nebola lepšia, ale minimálne by sa tomu rovnala! Tých dvoch mala rada, ale niekedy ju skutočne dokázali vytočiť!

Ako by toho beztak nemali dosť, tá ružová ropucha to všetko zbytočne komplikuje. Ako je možné, že na obrane proti čiernej mágií sa neučia čarovať? Ako mohlo ministerstvo mágie schváliť takéto hlúpe nariadenie? Ako sa teraz majú pripraviť na VČÚ? Mala toho dosť. Premohla ju únava. Vzala si asi sedem poriadne hrubých kníh, ostatné pomocou jednoduchého levitujúceho kúzla vrátila späť do regálov na svoje miesto a pobrala sa preč.

Len čo zavrela dvere, prepadla ju panika. Už bolo dávno po večierke, čo znamenalo, že ak by ju niekto prichytil dostala by trest a tým by mala omnoho menej času na učenie! Čo bude teraz robiť? Čo ak sa objaví Duch Zloduch? Určite ju prezradí... alebo nejaký prefekt... och nie... dnes mal dozor slizolin, čiže Draco Malfoy a psia tvár, Pansy Parkinsonová. To je zlý žart! Prečo práve dnes? Určite sa budú motať práve okolo chrabromilskej klubovne a čakať ako šelmy na svoju korisť, kým tade neprejde nejaký neposlušný chrabromilčan, ktorému dajú jeden z tých najhorších možných trestov. Prečo si nevzala Harryho neviditeľný plášť? No jasné, pretože bola naňho príliš nahnevaná a tým pádom príliš hrdá. Teraz ho neznášala ešte viac! Keby ju tak nenaštvali, mohla si vypýtať jeho plášť a nemusela by mať problémy.

Teraz nie je čas špekulovať, musí sa čo najrýchlejšie dostať do klubovne. Vykročila tmavou chodbou. Jej kroky boli náhlivé a tiché. Niekoľko obrazov na ňu pohoršene pozrelo, ale inak si ju nikto nevšímal, za čo bola nesmierne vďačná.

Prešla po niekoľkých chodbách, keď začula rýchle kroky, beh. Niekto bežal k nej. Nevedela, kto by to mohol byť v tomto čase. Obzerala sa okolo seba, no nedokázala určiť smer odkiaľ pochádza zdroj. Stála na chodbe a osvetľoval ju mesiac v splne. Nemala sa kam skryť. Stála na mieste zmierená s tým, že bude opäť vysmiata slizolinčanmi a skončí s tým najhorším možným trestom.

Spoza rohu však nevybehol nijaký slizolinčan. Keďže na ňu svietil mesiac vade naokolo videla tmu, ale aj cez ňu dokázala rozlíšiť, kto k nej bežal. Dobehol, až k nej: ,,Hermiona, čo tu robíš o tomto čase?"

Kučeravé dievča mu ukázalo ruky plné kníh a mala na jazyku poznámku, ktorú však nestihla vysloviť. Zastavil ju starý chrapľavý hlas školníka Filcha: ,,Kde ste vy parkhanti? Stojte! Veď počkajte, keď vás dobehnem!"

Ani jeden z nich nerozmýšľal. Ryšavý  ju schmatol za ruku a spoločne bežali preč. Mladá čarodejnica nevedela, kam mieria, no Fred (ako Hermiona predpokladala) to očividne vedel veľmi dobre. Niekoľkokrát odbočili, keď Fred zrazu zastal. Podišiel k stene a rukami sa snažil niečo nahmatať. Z ničoho nič sa pred nimi objavili malé drevené dvere. Čarodejník ich otvoril, chtiac-nechtiac vsotil Hermionu dnu, vliezol hneď za ňou a zavrel ich.