Forever In Our Hearts

6.- S pravdou von

Hermiona stála pred dverami bláznivého obchodu dvojčiat. Musela tam vyzdvihnúť nejaké hlúposti pre Harryho. Radšej sa ho ani nepýtala, čo to malo byť. Miesto toho radšej dúfala, že George bude vedieť, o čo ide. Obchod bol ešte zavretý, pretože George sa musel pripraviť na príchod zákazníkov. Samozrejme to Hermione neprekážalo. Existovalo totiž jednoduché kúzlo, Alahomora, ktoré dokázalo otvoriť akékoľvek dvere, teda pokiaľ neboli uzamknuté nejakým iným a skutočne mocným kúzlom.

Vošla dnu a prezrela si celý obchod. Keď tu Hermiona bola naposledy, bolo tu tak plno, že sa tu nedalo hýbať! Keď je tu tak prázdno, vyzerá to tu úplne inak. Nikdy si neuvedomila, že je tu až toľko miesta. Pohľadom prešla po všetkých regáloch, ktoré mala v obzore. Hneď prvý regál bol zaplnený malými fľaštičkami rôznych tvarov, s farebnými tekutinami. Pravdepodobne to boli nejaké strelené elixíry, ktoré by mohli pomôcť pri ulievaní sa zo školy, alebo pri nejakom žartíku. Napríklad, červený elixír v okrúhlej fľaše, dokázal vaše telo posiať odpornými a svrbiacimi vyrážkami. Modrý elixír v podlhovastej fľaške s plochým dnom, vedel na pár minút odstaviť váš sluch. Hermiona si uvedomila, že ak by sa ktorákoľvek z týchto vecí dostala do nesprávnych rúk, napríklad aj smrťožrúta, nemuselo by to dopadnúť dobre. Niektoré veci, ktoré sa tu predávali, boli naozaj nebezpečné.

Avšak, George mal proti smrťožrútom jednu tajnú zbraň. Svoje priezvisko. Weasley. Ako ich smrťožrúti nazývali: Zradcovia krvi. Žiadny smrťožrút by si nekúpil nič, čo len prešlo okolo Weasleyovcov, nie to ešte priamo z ich obchodu.

V obchode bolo tak ticho, že keď sa s nepatrným vŕzgnutím otvorili dvere, Hermiona sa zľakla až tak, že nadskočila. Keď však zbadala ryšavé vlasy, upokojila sa. George na ňu nechápavo pozrel: ,,Hermiona? Čo tu robíš? Prišla si s Harrym? Kde je?"

,,Harry tu nie je. Nechala som ho s Ginny a prišla som sem. Harry spomínal, že si mu mal niečo dať a tak som si povedala, že to vyzdvihnem miesto neho."

George iba prikývol: ,,Dobre, tak poď za mnou. Je to v sklade. Schovávam to špeciálne pre neho."

Hermiona ho nasledovala: ,,A povieš mi aj čo to je?"

,,Niečo, ako Bertine fazuľky každej chuti, ale tých chutí je tam omnoho viac a sú ešte horšie," povedal s úškrnom. Hermiona ho poznala. Bol rovnaký, ako ten Jeho. A nech znamenal čokoľvek, nikdy nešlo o nič dobré.

,,Deje sa niečo?" spýtala sa starostlivo.

,,Nie. Prečo? Malo by?" odpovedal isto, no Hermiona v jeho hlase vycítila opak. Tak veľmi sa Mu podobal! Nie len vízorom, ale aj správaním.

,,George... ja nie som slepá. Poznala som Freda lepšie, ako si myslíš. A ty robíš presne to isté, čo on..." chcela pokračovať, ale ryšavec ju prerušil.

,,Hermiona, prosím ťa, nezačínaj. Nerozprávajme sa o Fredovi," povedal prosiacim tónom.

A v tom sa to stalo. Hermiona to už v sebe nedokázala udržať. Nedokázala by žiť s tým, že vie tak silné tajomstvo a on o tom nevie. Musela mu ho prezradiť: ,,Dnes v noci," pozrela jeho smerom, aby zistila, ako sa tvári. Jeho výraz bol neutrálny. Nenaznačoval nič nezvyčajné. A to bol pre Hermionu signál, že vie o čom hovorí. ,,Ja, prepáč.. ja som nechcela počúvať. Naozaj. Bola to iba náhoda."

George nechápavo nadvihol obočie: ,,Hermiona, ja naozaj neviem o čom hovoríš."

,,George, prosím ťa, toto nerob. Netvár sa, že nevieš o čom hovorím, pretože to vieš. Počula som ťa. Nemohla som zaspať, potrebovala som sa nadýchať čerstvého vzduchu a... no, proste som to počula."

Georgeov výraz na moment strnul. ,,Fajn!" vykríkol a rozhodil rukami, čo Hermionu prinútilo ustúpiť o krok ďalej. ,,Priznávam sa! Áno, rozprávam sa s ním. Každú noc. A čo teraz? Si spokojná? Vykvákaš to celej rodine? Budeš ma považovať za idiota? Alebo ma pošleš k Svätému Mungovi?"

,,Nie. Premerlina, prečo by som to robila? čo by som z toho mala? Bolí ma, že si o mne myslíš toto. Sama mu predsa píšem listy," vykĺzlo to z nej bez rozmýšľania.

,,Počkať... Čo?" spýtal sa zarazene. Hermionu to vôbec neprekvapovalo. Predsa tomu nemohol rozumieť, ak o tom nič nevedel... nevedel... Možno tam je ten problém. Bol jeho dvojča. Ona je pre neho, ako sestra. Ako by to celé vzal? Možno by bol z toho znechutený. Nikdy predtým sa nad niečím podobným ani nezamýšľala. Obaja sa totiž zhodli na tom, že bude lepšie ak o ich vzťahu nepovedia nikomu a ostane to ich tajomstvom.

Ale to bolo... Minulosť... Možno je teraz ten správny čas. A možno bol už dávno. Možno by to už mala niekomu povedať. A ten niekto by mal byť práve George. Poznal Ho predsa najlepšie. Takto to bude správne. Hermiona zdvihla hlavu k stropu. Tvárila sa, akoby tam niekto bol a ona mu chcela niečo povedať. Lenže George netušil, že presne to má jeho hnedovlasá kamarátka v pláne.

,,Fred, mrzí ma to. Ale je čas ísť s pravdou von."

George sa uchechtol: ,,Super. Naozaj skvelé. Povedal ti už niekto niekedy, že si úžasné dievča? Dozvieš sa o niekom nejaké tajomstvo a ideš si z neho robiť srandu. Prečo? Prečo to robíš? Povedz mi, prečo? Veď si povedala, že to robiť nebudeš."

,,Nechaj ma vysvetliť ti to."

,,Prečo by som mal?"

,,Pretože inak to nepochopíš. Predpokladám, že ťa zaujíma, prečo som mu písala listy. A stále píšem."

,,Hermiona, urob mi láskavosť a na nič sa tu nehraj."

,,Na sa na nič nehrám." pokrútila hlavou.

,,Ale áno. A vieš, ako to viem? Pretože sa s tým nedokážem zmieriť. Bol som jeho dvojča. Ty nemáš, ani poňatia, o tom, aké to je!" povedal so slzami v očiach.

Opäť sa k nemu priblížila: ,,Mýliš sa. Viem, čo pre teba znamenal. Viem, že to nebolo jednoduché..."

,,Nevieš o tom nič. Pre teba bol možno, ako brat, ale pre mňa bol niečo viac. Bol moje dvojča!" jedna malá neposlušná slzička vyšla von.

,,Nie... aj pre mňa bol..." pochopila, že nemá význam mu to vysvetľovať. Privrela oči, dvakrát sa nadýchla a dotkla sa svojho prívesku. Visel jej na krku. Zašepkala nejaké kúzlo, vďaka ktorému sa prívesok zviditeľňoval.

George si všimol striebornú retiazku na jej krku. V ruke držala prívesok, ale on nemohol vidieť aký, pretože ho skrývala. Až kým ho pomaličky nepustila. George sa naň na malý moment zadíval. Spočiatku nerozumel, no netrvalo to, ani desať sekúnd. O dva kroky sa vdialil od Hermiony: ,,T...To... to si bola ty."

Nebola to otázka, ale Hermiona aj tak prikývla.

Ďakujem vám za voty

Predpokladám, že vám netreba vysvetľovať, čo George zistil. Čo si myslíte? Ako sa bude príbeh rozvíjať?