Forever In Our Hearts

20.- Princ z muklovskej rozprávky

Stál vo vstupnej hale a čakal na jedno prekrásne dievča. Stále pozeral na hodinky, ktoré nosil na pravej ruke. Luna Lovegoodová bola presná, takže vedel, že keď budú ukazovať presne dve hodiny, odniekadiaľ sa vynorí aj so svojimi čudnými reťkovkovými náušnicami, kvôli ktorým ju ostatní vždy vysmiali. Aj Neville sa v duchu smial pri pohľade na ne a nechápal, ako ich mohla nosiť, ale na druhej strane ju obdivoval, pretože to ako ich aj napriek všetkým tým posmechom a urážkam stále nosila, bolo jednoducho úžasné. Preto ju mal rád. Pôsobila krehko, ale vnútri to bolo silné dievča, ktoré vedelo, čo chce a išlo si za tým.

Nemýlil sa. Presne keď sa veľká rúčka na jeho hodinkách dotkla dvanástky, vo dverách sa objavilo to nádherné dievča s reťkovkovými náušnicami a zasneným pohľadom.

,,Ahoj Luna," pozdravil ju Neville.

Dievčina sebou trochu mykla, akoby si len teraz uvedomila jeho prítomnosť: ,,Ahoj."

Spoločne vykročili k hradu a mierili do Rokvilu. Počas celej cesty mlčali. Spočiatku medzi nimi panovalo trocha trápne a nekonečné ticho, ale po niekoľkých minútach, keď sa obaja ponorili do vlastných myšlienok, zmenilo sa na príjemné.

Neville opatrne chytil Lunu za ruku a preplietol si s ňou prsty. Čakal na jej reakciu. Luna sa začervenala a sklonila pohľad k zemi. A potom to urobila. Vymotala svoju ruku z Nevillovej a trocha sa vzdialila. Tmavovlasý čarodejník nerozumel jej reakcií. Nečakal to.

Naďalej mlčky kráčali, až pokým sa neocitli v Rokvile, jedinom čisto čarodejníckom meste v Anglicku. Čisto čarodejnícke neznamenalo, že doň nepustili čarodejníka s muklovskou, alebo miešanou krvou. Znamenalo to, že v ňom muklovia nežijú a ani o ňom nevedia.

,,Zájdeme k Medovým labkám a potom k Trom metlám, čo ty na to?" opýtal sa Neville.

,,Dobre. Teším sa. V Medových labkách majú tie najlepšie a najsladšie sladkosti. Ja si vždy kúpim pelendrekové prútiky bez cukru."

Neville sa na jej poznámke zasmial. Ale nebol to výsmech. Smial sa preto, lebo ho jej poznámka jednoducho pobavila a zasmial by sa na nej každý.

V Medových labkách si Luna skutočne vzala pelendrekové prútiky bez cukru a Neville zas nejaké čokolády a Bertine fazuľky každej chuti. Napriek Luninmu drobnému protestu, všetko zaplatil on. 

Pobrali sa k Trom metlám. Neville si chcel sadnúť niekde do zadného kúta, ale všimol si, že tam sedel George Weasley s nejakým dievčaťom, ktoré mu bolo otočené chrbtom a preto nevidel jej tvár. Luna ho zatiahla niekam doprostred podniku, kde ich mohol každý vidieť. Bránil sa, nechcel byť až tak na víslni, ale blondínka svoje rozhodnutie odôvodnila slovami: ,,Nad týmto miestom sa práve teraz vznáša niečo pozitívne. Ak tu budeme chvíľu sedieť, naplní nás to."

A tak nemal na výber a musel súhlasiť. Popravde, veľmi mu to neprekážalo. To, že Luna chcela ísť na miesto, kde ich každý uvidí, znamená, že chce, aby ich videli. A to znamená len jedno, Neville má stále šancu. Objednali si dve ďatelinové pivá. Keď im ich konečne priniesli, Neville nervózne pozrel na Lunu, no nakoniec prehovoril: ,,Myslím, že sa musíme porozprávať o... o nás."

,,Súhlasím," prikývla.

,,Vážne?" opýtal sa prekvapene.

Znova prikývla.

,,Tak teda... ty a ja.." začal, no Luna ho prerušila. ,,Počkaj. Presne o to ide. Ja... neviem, nie som si istá, či tam niekde ešte je nejaké to ty a ja."

,,Ako to myslíš?" opýtal sa zaskočene.

,,Ja neviem. Pamätáš sa na druhú čarodejnícku vojnu?"

,,Samozrejme. Bolo to len pred polrokom."

,,Viem. Ale istota je istota. Teraz ma prosím nechaj hovoriť a neprerušuj ma. Počas toho celého si mi dvakrát povedal tie krásne a kúzelné slová."

,,Milujem ťa."

,,Neprerušuj ma. Ale áno, myslím tieto slová. Po vojne sa stalo niečo viac. Asi nikdy nezabudnem za ten nádherný moment na lavici v nepoužívanej učebni. Bolo to nádherné a dokonalé. A potom sme sa vrátili domov. Celý polrok som na teba čakala. Vždy som nechávala otvorené okno pre prípad, že by si mi poslal sovu. Po tom čo sa stalo v učebni, povedala som ti lokalitu miesta, kde bývam. Vieš sa premiestňovať. Čakala som ťa. Každý deň, každú noc. Vždy, keď sme s ockom niekde išli, na dverách som nechala odkaz s miestom, kde sa nachádzame. Neprišiel si.

Niekedy v polovici augusta som v Tanzánií niekoho stretla. Vedela som, že ho odniekiaľ poznám. Neskôr ma oslovil a ja som v tom momente vedela, že je z Rokfortu."

,,Scamander, však?"

,,Má aj meno."

,,Mňa jeho meno nezaujíma." povedal drzo, čo vôbec nemal v pláne.

,,Fajn, na tom aj tak nezáleží. Dali sme sa do reči. Boli sme spolu celé dva týždne. Dokonca prišiel ku mne domov a spoločne sme šli do Šikmej uličky, kde sme si nakúpili veci do školy. Chcel so mnou sedieť aj vo vlaku, ale ja som sľúbila Hermione a Ginny, že budem s nimi. Bavíme sa spolu do teraz a ja ho mám skutočne veľmi rada. Dokonca si myslím, že niečo medzi nami je. Neviem, aké je to silné, ani či to vydrží, ale niečo tam je. A ja to chcem prehĺbiť. A viem, že on tiež."

Na pár sekúnd sa rozhostilo ticho a Neville pochopil, že môže niečo povedať. Lenže došli mu slová. Ublížene jej hľadel do očí a naivne veril, že dievča pred ním teraz vyprskne do smiechu, alebo sa nad ním zľutuje, alebo čokoľvek iné. Nič sa však nedialo.

,,Je mi to naozaj ľúto. Ale ja som ťa skutočne čakala. Verila som, že to bude, ako keď si v muklovských rozprávkach príde princ pre princeznú a spoločne sa vydajú za svojou budúcnosťou. Princ prišiel. Ale nie ten, ktorého som polroka očakávala. Prepáč Neville, naozaj ma to mrzí. Nie je to tvoja vina, ani moja a ani Scamanderova, ako ho ty nazývaš. Proste sa to malo stať. Nám dvom to jednoducho nebolo súdené."

Neville bol však duchom neprítomný. Samozrejme, že to bola jeho vina! Keby nabral dosť odvahy a vybral sa za ňou, bola by len jeho. Ale bol to obyčajný zbabelec. Možno kedysi dokázal prehovoriť k samotnému lordovi Voldemortovi, ale na čo to bolo dobré, keď ani nedokázal navštíviť dievča, ktoré miluje? Načo! A ešte k tomu, keď mu dala jasne najavo, že to chce! Chcela, aby za ňou prišiel. Ale on to celé pokašľal.

Bez slova sa postavil, na stôl položil pár siklov a odišiel z Troch metiel. Nechal tam Lunu samu so sebou.

Blondínka by sa teraz asi mala rozplakať, ale nedokázala to. Na jej vlastné počudovanie, nebola schopná vynoriť ani jednu slzu. Poobzerala sa vôkol seba. Mnoho ľudí videlo Nevillov odchod a je dosť veľká pravdepodobnosť, už že dnes večer bude o ňom vedieť celý Rokfort. Je jej to jedno. Vždy si z nej uťahovali. Ale teraz je tu On. Určite sa jej zastane. Aspoň v to dúfala.

V zašitom kúte kam si spočiatku chcel sadnúť Neville, zbadala Geogea Weasleyho s nejakým dievčaťom. Aj keď k nej bola otočená chrbtom, spoznala v nej Hernionu Grangerovú. Skutočne ju zaujímalo, čo robí v Rokvile práve s ním. Že by bol on jej tajným priateľom, o ktorom nepovedala Ginny? Ale prečo by jej o Georgeovi nepovedala? Nedávalo to zmysel. Možno kvôli Ronovi...

Mykla plecami. Vedela, že toto sa jej netýka a preto sa tým nejde zaoberať. Na druhom konci miestnosti zbadala ryšavé dievča. Ginny Weasleyová. Nenápadne sledovala Georgea a Hermionu. Prečo? Niečo sa tu deje. Keď videla Ginnin výraz tváre, pochopila, že sa veľmi hnevá. Avšak, nevedela na koho. Opäť pozrela na Hermionu a Georgea. Naklonil sa blízko k nej. Nevidela, čo urobil, ale bola si stopercentne istá, že práve to nahnevalo ryšavé dievča.

...

Thank you for votes

Dúfam, že sa na mňa nehneváte kvôli tomu, čo som urobila Lune a Nevillovi. Verte, či nie, mala som na to dobrý dôvod.

By the way, čo sa to deje pri stole Hermiony a Georgea? Pravdepodobne vám to poviem v ďalšej kapitole.