Forever In Our Hearts

4.- Červené srdce

Hermiona nemohla zaspať. Uprostred noci ju prebudil Ginnyn plač. Asi sa bude veľmi ťažko zmierovať s tým, že Harry na Rokfort nepôjde. Hermiona jej rozumela. Sčasti. Pre ňu to tiež nebolo ľahké, keď si uvedomila, že je len piatačka a On siedmak a že na Rokfort už na budúci rok nepôjde. Lenže na zmierenie sa s tým, mala celý rok. Ginny má na to iba týždeň. Nebolo to férové.

Plakala až tak, že ju nedokázala upokojiť. Lenže aj Hermiona si chcela aspoň na chvíľu pospať. Nenápadne si vzala prútik, ktorý mala položený na nočnom stolíku, namierila na ňu a neverbálne previedla zaklínadlo, ktoré ju utíšilo, upokojilo a uviedlo do nerušeného spánku. Kúzlo fungovalo tak, že by sa mala zobudiť až po východe slnka.

V izbe už bolo ticho, no aj tak nedokázala zaspať. Stále sa prehadzovala. Nevedela si nájsť to správne a pohodlné miesto. Nakoniec to vzdala. Z kufra si vybrala svoju obľúbenú muklovskú knihu: Tri temné koruny. Bol to skvelý fantasy príbeh o troch kráľovnách. Jedna z mála kníh s fantasy tematikou, ktorú ešte nemala chuť vyhodiť z okna, nechať ju v skrinke zmiznutia, prebodnúť ju zubom baziliška, alebo niečo podobné. Niektorí ľudia fakt nerozmýšľajú, keď píšu fantastické príbehy.

Pomocou jednoduchého kúzla, Lumos, si zapla svetlo a čítala. Po piatich kapitolách si však uvedomila, že to nemá význam, pretože sa nedokáže sústrediť. Stále mala pred očami Ginnyn utrápený a smutný pohľad. A k tomu, jedna scéna z knihy jej až príliš pripomínalo Jeho. Aj oni dvaja sa milovali, ale nemohli o svojej láske nikomu povedať, pretože ju miloval niekto iný, koho mala rada a ani jeden z nich mu nechcel ublížiť. Pozrela na Ginny. V spánku sa usmievala. Možno mala pekný sen. Len dúfala, že nie o Harrym, alebo ak už aj áno, tak aspoň nech si ho zajtra nepamätá. Možno to nebude tak bolieť.

Hermiona podišla k oknu, ktoré otvorila. Nebála sa, že by mohla prebudiť Ginny. Pri tomto kúzle to bolo nemožné. Cez otvorené okno dýchala čerstvý vzduch a prezerala si krásnu, jasnú, nočnú oblohu. Hviezdy vyzerali ako tisícky malých svetielok. Videla súhvezdie Veľkého vozu, Oriona, Vodnára, Panny, Leva a kopec iných, ktoré poznala vďaka nočným hodinám Astronómie.

Obloha bola nádherná. Už dlho takú nevidela. To bude asi tým, že už dávno nebola v noci hore. Teda bola, ale nikdy ju nenapadlo pozerať sa na hviezdy. Na tie žiarivé gule, ktoré my vidíme, ako maličké bodky, ale v skutočnosti ide k obrovské vesmírne telesá.

Začínala jej byť zima. Hoci bol iba koniec Augusta, noci bývali naozaj studené a Hermiona mala na vrchu oblečené iba tielko. Chcela zavrieť okno, keď v tom začula hlas. Hovoril dosť potichu, takže ho nepočula zreteľne, ale bola si takmer istá, že patril Georgeovi. Išiel totižto zo spudku a priamo pod nimi mal izbu iba on. Hermiona nastražia uši. Vedela, že to nemá robiť, ale nedokázala odolať pokušeniu, urobiť niečo zlé.

,,Ahoj, Fred... Je to bláznivé, čo? Naša najmladšia sestrička už ide do podledného ročníku na Rokforte. A Hermiona takisto. Harry a Ron však na to kašľú. Harry ide na ministerstvo a Ron možno tiež, ale ja si, myslím, že pôjde s Charliem do Rumunska.

Pamätám si na náš siedmy ročník. Ach, za šesť rokov sme neurobili toľko nepliech, ako v tom siedmom. Bolo to úžasné. A konečne sme robili niečo správne, keď sme sa pridali k Dumbledorovej armáde. Pamätám si, ako si si našiel dievča a mne si nechcel povedať kto to je. Neviem to doteraz a zaujíma ma to. Myslel som si, že po... po... no po pohrebe príde a povie nám to sama, ale nič také sa nestalo. Premýšľal som aj o tom, že žiadne dievča nemáš. Ale tváril si sa tak zamilovane, ako ja, keď som chodil s Angelinou..."

Georgeov monológ bol dlhší, ale Hermiona ho prestala vnímať. Nebol to monológ. Bol to dialóg. George sa rozprával so svojím bratom, Fredom. S Fredom! Vlastne... čo ju na tom prekvapuje? Boli predsa dvojčatá. Je jasné, že pre Georga nebolo jednoduché zmieriť sa s Jeho smrťou. Ani pre ňu to nebolo jednoduché. Veď mu predsa písala listy, ktoré následne spaľovala a ich popol vsypala do svojho náhrdelníka s červeným srdiečkom, ktorý jej dal On k ich prvému výročiu. Bol to dutý prívesok, čiže mohla použiť zväčšovacie kúzlo a bolo v ňom miesta až až. Rovnako, ako v jej kabelke.

Mala nutkanie vypočuť si celý jeho rozhovor. Možno by sa niečo dozvedela... Jej srdce, však prehlúšilo rozum a povedala si, že sa do toho nejde starať. Je to jeho osobná vec a ju do toho nič nie je. Ten rozhovor ani nemala počuť. Mala si zatvoriť okno, hneď, ako zistila, čo jej starší kamarát robí. Nemala tam stáť a počúvať. Kde mala premerlina hlavu? Na mieste určite nie. Už sa tej spomienky asi nezbaví. Musí na to zabudnúť. Ak na to nebude myslieť, zabudne na to, tak rýchlo, ako to zistila.

Zavrela okno a vrátila sa do izby. Ľahla si na posteľ a dotkla sa svojho prívesku so srdiečkom. Nikto ho nevidel, pretože ho začarovala, tak, aby bol neviditeľný, no ona vedela, že ho má pri sebe. Cítila ho. Namierila naň prútikom a vyslovila zaklínadlo, aby sa šperk zviditeľnil. Pri pohľade na žiariace červené srdce sa rozplakala. Jej slzy sa pomaličky kotúľali po líci a zanechávali za sebou mokrú stopu. Prečo tu už nie je? Prečo to tak bolí? Prečo musel odísť? Prečo to osud chcel práve takto? Prečo práve on? Prečo nemohol zomrieť niekto iný? Milióny podobných otázok jej vírili hlavou. Keby to bolo možné, použila by aj čiernu mágiu, aby ho mohla vrátiť, ale to je nanešťastie nereálne. Nebolo to spravodlivé, ale stalo sa. Už sa to nedalo zmeniť. Keby len vtedy vedela, že sa to stane, nenechala by ho, samého. Stála by pri ňom.

S týmito myšlienkami nakoniec zaspala. Nebol to pokojný spánok, ale bol aspoň nejaký. Plne si uvedomovala, že jej prívesok bol viditeľný, ale bolo jej to jedno. Ginny je začarovaná, čiže sa prebudí až ráno, takže to znamená, že je veľmi nepravdepodobné, že by ho mohla vidieť. Hoci sa Hermiona pokúšala presvedčiť samu seba, aby to povedala aspoň svojej najlepšej kamarátke, nikdy to neurobila. Bála sa. Jej reakcie. Jej náladovosti. Jej výbušnosti. Jej presviedčania o tom, aby to povedali Ronovi...

Ďakujem za voty

Juhuuu ďalšia časť je vonku. Dúfam, že sa páčila a že sa tešíte na návštevu Šikmej uličky.

Aký máte názor na rozhovor? Myslíte si, že George to v hlave nemá v poriadku?

Nebudem sa tu hrať na sväticu, námet s Georgeom, ktorý sa tajne po nociach rozpráva so svojím mŕtvym bratom, nie je tak úplne môj. Čítala sm jednu knihu, ale nevoem si spomenúť na názov ani autora, kde to bolo spomenuté ako vedľajší element, keďže príbeh bol na ship: Dramione...