sledoval krabičku s liekmi proti depresií a uvažoval, či je bezpečné si vziať viac než inokedy. trápil sa nad tým, čo mu povedal jeongguk. áno, zaslúžil si, aby sa k nemu takto jeongguk správal, no zasiahlo ho to viac, než očakával. natiahol ruku ku krabičke a presne vtedy ticho preťal zvuk zvončeka. prekvapene sebou trhol a vstal od stola. pri vchodových dverách sa zhlboka nadýchol a až potom otvoril. pootvoril ústa v nemom prekvapení a sledoval osobu pred sebou.
,,ahoj. chýbal som ti?"
,,j-ja.." nedokázal dokončiť vetu a po tvári sa mu začali kotúľať slzy. nedokázal ovládať svoje pocity. bol hrozne šťastný, že ho znova videl. vtiahol si ho do objatia a začal mu vzlykať do ramena.
,,n-neplač, lebo budem aj ja," uchechtol sa chlapec, ktorého yoongi drvil v objatí.
,,b-bál s-om s-sa, ž-že.." vetu ani nedokončil a začal vzlykať viac. ruky mladšieho chlapca sa obtočil okolo jeho pása.
,,zase taký slabý nie som, aby som sa vzdal," uchechtol sa a spokojne si vydýchol. ,,chýbal si mi, yoongie~"
,,aj ty mne," zamumlal mu gi do ramena, keď sa upokojil. potom sa od neho odtiahol a vzal ho do obývačky.
,,tak čo, zlato. čo sa za tie roky udialo?" spýtal sa mladší, keď sa spolu usadili na gauči.
,,neuveríš mi to, hoseok. za tie tri roky sa nestalo skoro nič, no za tých pár dní, ktoré som tu, sa toho stalo oveľa viac.."
