Sexy, Naughty, Innocent

8. I don't know, what I feel

Po dlhej ceste na internátnu izbu som vytiahla svoj Samsung Galaxy S5 a vytočila som Haroldove číslo.

Píp. Píp. "Áno?" ozval sa z telefónu jeho hlas. "Čau. Potrebujem pomoc. Stretneme sa v Starbuckse." Ako vždy len súhlasne zahmkal a bez pozdravu sme zložili. Pýtate sa, prečo pri odchode či lúčení sa nezdravím? Moja odpoveď: čo je už len vás po tom, čo robím a čo nie?!

Odomkla som si izbu a na posteli našla ležať moju spolubývajúcu s knihou v ruke. Načo už len tá číta?

Sussy pretočila stránku, no zaostrila na mňa až po chvíli. V jej očiach sa zračili slzy. "Sue? Ty plačeš?" Prvý raz som dúfala, že to nie je kvôli mne. Sussy si otrela oči a privrela knižku tak, aby bol vidno názov na modrej obálke. Ah nie. Na vine sú hviezdy. Už aj ona? Ale keď sa mi tu obesí, moja vina to nebude. Potom to nebude že Na vine sú hviezdy, ale Na vine je kniha. A autor má celkom pôsobivý nový námet.

Prisadla som si k nej na posteľ. "Sussy. Radím ti, aby si tú knihu nečítala. Ver mi, je to len pre tvoje dobro." Zažmurkala som, aby som rovnako odohnala slzy. Táto kniha mi- teda, nie priamo mne, ale mojej jedinej najlepšej kamarátke- zničila život. Doslova. Dúfala som, že si to Sussy nevšimne, no ona na mňa smutne pozrela a pohladila ma na ramene. Takýto pocit som už veľmi dávno neprežívala. "Čo sa stalo, Sophie?" Znova sa mi vrátili tie príšerné spomienky na dva roky dozadu. Bolo to 19. Júna. Vtedy sa to stalo...

"Monica? Mon..." urobila som posledný krok a moja ruka pristála na mojich perách. Rýchlo som vzala nožík a mobil. Vytočila som záchrannú službu. Po slovách, že sú o chvíľu na mieste som zložila a nožom preťala lano, držiace na lustri s krkom mojej najlepšej kamošky v slučke. Monicu som pomaly položila na podlahu a skúsila som umelé dýchanie, ale bolo už neskoro. Na podlahe som našla aj TÚ knihu. Bola celá premočená slzami a na obálke stojí: Na vine sú hviezdy... A to mi nadobro zničilo život spolu s tým Moniciným.

Ani som nepostrehla, že plačem. Moje tielko je mokré ako TÁ odporná kniha vtedy u Mon na zemi. Sussy chápavo roztvorila náruč a objala ma. Moja kamarátka sa obesila len pre bujnú fantáziu dajakého mumifikovaného debila a môj život vtedy stratil zmysel. "Čo sa vtedy stalo? Prečo sa skutočne obesila?" spýtala sa ma Sue. "Čítala časť, kde zomrie a... Proste to nezvládla. Ja ne... nechcem, aby si skončila tak isto." Poutierala som si slzy, ale ani to nepomohlo. Spustili sa totiž ďalšie. Prestala som bôliť a radšej som sa šla prezliecť. Musím hovoriť s Harrym.

♥♡♥

V kaviarni som hneď prišla k voľnému stolu, kde sedel len on. Posadila som sa a ešte raz som si spomenula na tú tragédiu.

"Sophie? Ty si plakala?" Prehovoril šepky a pohladil mi líce. "N- Nie." Zaklamala som, ale teraz na to nemám silu. Po líci sa mi spustila slza. Povzdychol si. Vstal od stola, potiahol ma jemne za ruku a vyšli sme z kaviarne na ulicu. Zastali sme a Harry mi ukazovákom a prostredníkom podvihol hlavu. Pozrel sa mi do očí. "Prečo plačeš, Sophie? Neklam mi, prosím." Prikývla som.

"Vrátilo sa to." Harry zaujato pozrel na mňa a skrčil obočie. "Ako?" Spýtal sa, keďže to bol on, kto mi pomáhal sa s jej smrťou vyrovnať, ovládať svoje emócie a vzdať sa bolesti. "Sussy má tú knihu vypožičanú a plakala. Keď som uvidela ten odporný modrý obal a slová plné bolesti, všetko sa to vrátilo spolu s ňou." Harry si ma rýchlo vtiahol do objatia, ktoré som mu opätovala. Lepšieho kamaráta okrem Monici a Harryho som nikdy nemala. Obaja mi pomáhali, no Mon je teraz dakde veľmi ďaleko a pozerá sa na mňa. Zostal mi len on. "Neplač, Sophie. Psst. Monica je šťastná a aj keď ti chýba, bude tu s tebou vždy. Dobre?"  Prikývla som, no z očí sa mi spustili nové pramene sĺz.

Viac si ma k sebe pritisol. Než som stihla čokoľvek namietnuť, vzal si ma na ruky, odomkol auto a posadil ma dnu. Zatvoril dvere a ja som sa zapásovala. Urobil tak aj Harold a niekam sme sa rozbehli. Moje pocity sa zmiešali, takže neviem čo cítim. Je tam bolesť, strach ale predovšetkým túžba. Silná túžba vrátiť čas. Po chvíli som už len zatvorila oči a utiekla som realite.

POHĽAD HARRY:

Jej spiace telo som položil na moju posteľ u mňa v byte. Takúto zlomenú som ju už dávno nevidel. Tie dva roky jej dali prácu, nový život a rôzne nádeje do budúcnosti. Ale aj minulosť vás časom dobehne. A ju dobehla práve teraz tým najkrutejším spôsobom.