Srdce vlka

9. Kapitola

Vo dverách sa zjavil presný opak toho čo som čakal. Stála tam malá osôbka, nízke dievča s dlhými vlasmi, ktoré mala od korienkov čierne s nádychom hnedej a konce jej vlasov boli snehobiele. Vyzerala veľmi krehko. V jej karamelovo hnedých očiach bolo vidno súcit. Oblečená bola v čiernom tričku s krátkym rukávom, s ktorého trčali ramená. Nohavice mala modré na kolenách boli roztrhané. V rukách držala kôpku oblečenia.

Presne tak ako som si ju obzeral ja, tak aj ona prechádzala pohľadom po mne. Po chvíle mlčania vošla dnu zavrela dvere a jemným hlasom sa mi predstavila.

„Ahoj, ja som Cara." Mala veľmi krásny úsmev, ktorý si zapamätám do konca života.

„Som James, ahoj." Postavil som sa aby som jej podal ruku. Ona vtedy uprela pohľad na moje zápästia a zhrozene sa pozrela.

„Teší ma ..." Opatrne mi potriasla rukou a pokračovala „ ... tie ruky ti musím ošetriť aaa tu mám pre teba nejaké oblečenie, ten dres asi nie je moc pohodlný." Priblížila sa ku mne bližšie a vtedy sa nám stretli pohľady. Jej nádherné hnedé oči sa upierali do tých mojich. Celé moje telo zaplavilo príjemné teplo a mal som pocit ako by som ju už niekedy stretol. Musela cítiť to isté pretože ma rýchlo pustila a odvrátila pohľad. Začala ďalej rozprávať.

„Hmm ... nooo ... neviem či ti to bude, je to po mojom bratovi. Nooo ... keď ta vidím máte podobnú postavu a aj keby ti to nebolo tak sa určite budeš lepšie cítiť v čistom ako v tom špinavom drese čo máš na sebe a ešt ..." skočil som jej do reči, hovorila moc rýchlo a cítil som jej nervozitu. „ ... ďakujem, je to od teba milé, ale nemusela si, si robiť starosti, Cara." Striaslo ju keď som vyslovil jej meno. Opäť sa mi pozerala do očí, no teraz som nič necítil, rozdiel bol v tom že ma nedržala.

„To je maličkosť, môj brat aj tak s nami už nebýva, tak aspoň na jeho oblečenie nebude padať prach v skrini." Opäť sa milo usmiala.

„To vždy tak veľa rozprávaš?" opýtal som sa jej s úškrnom. Ona sa za červenela, čo mi prišlo veľmi milé.

„Noo ... nie ... teda možno ... vlastne nie ... iba vtedy, keď som nervózna." Pozerala pri tom do zeme. „Posaď sa idem ti vyčistiť tie rany." Poslúchol som ju ale napadlo ma niečo iné.

„Nebolo by náhodou lepšie keby sa pred tým osprchujem." Prekvapene na mňa pozerala a opäť sa začervenala ale nadala mi priestor niečo povedať.

„Nie nebolo, by to lepšie ... teda bolo ale, kedykoľvek môže prísť Thomas a zoberie ťa za otcom a ja tu nám čo robiť."

Prekvapene som na ňu pozrel. „Za otcom?" zopakoval som po nej.

„Áno môj otec je alfa." Smutne sa zahľadela na moje ruky, ako keby sa hanbila za to že je dcéra alfy a následne chytila do rúk obväz, ktorý som si ani nevšimol kde vzala a s handričkou mi začala otierať zaschnutú krv na mojich rukách.

„Hanbíš sa za to že tvoj otec je alfa. Môj otec je tiež alfa." Nesmelo som povedal.

Po dlhšej chvíli odpovedala „Áno ... teda nie ... hanbím sa za to čo ti chce spraviť a čo chcel spraviť môjmu bratovi." Stále hľadela na moje ruky a pokračovala v práci.

„Cara, som tu len pár hodín a zatiaľ mi nikto nestihol povedať prečo som tu. Aaa počujem tvoje srdce už nie si so mňa nervózna, dúfam."

„Nie, ja nie som nervózna s teba ale s Thomasa, môže sa každú chvíľu ocitnúť medzi dverami a ja by som mala veľký problém." Smutne hľadela do zeme.

„Kto je dočerta Thomas a prečo by ti chcel otec ublížiť?" nahnevane som sa jej spýtal.

„Thomas je chalan, ktorý ťa sem dostal. Sledoval ťa už veľmi dlho a otec ho poveril aby sa o teba postaral, keď budeš robiť problémy. Čo sa týka otca je veľmi výbušný a nemá rád keď ho niekto nepočúvne a ja ho nikdy neposlúcham, tak by spravil čokoľvek aby som sem viac krát neprišla. Ja nechcem aby si skončil zle. Úprimne ťa chcem ťa odtiaľto dostať. Čo sa mi nepodarí." Smutne sa na mňa pozrela.

„Máš teda, náročného otca. Mal som už sním tú česť." Nevedel som čo jej mám na to povedať.

Prešla mi prstami po obväze, ktorý som mal ešte od mami. Ja som zareagoval.

„To nič už je to skoro zahojené." Otiahol som si od nej ruku a chytil som obväz.

„Tak teda už som hotová, prezleč sa ak sa bude dať prídem aj zajtra, ale ja už musím isť aby ma tu nenašli." Mala naozaj veľký strach. Veľmi rýchlo sa zdvihla a išla k dverám. Ja som ju pohotovo chytil za ruku čím som ju zastavil, ona sa otočila a pozrela mi do očí. Opäť som cítil to príjemné teplo. Myslím že aj ona ho cítila pretože sa zo záujmom pozrela na naše ruky, ktoré boli spojené. S miesta kde sa naše ruky spájali vychádzalo to príjemné teplo.

„Cara, počkaj, čo chcú so mnou, ako mi ublížia a prečo chceli ublížiť aj tvojmu bratovi." Pozrela sa mi do očí, a s ľútosťou začala.

„Je to ...