Srdce vlka

47. Kapitola

Všetko sa to zbehlo veľmi rýchlo. Daniel mal pocit že len pred pár sekundami oznámil Care že je vhodný darca. Cara to nezvládla. Začala mu nadávať a mlátiť ho, kričala že ho nenávidí, že už nie je viac jej brat. Daniel len stál zo slzami v očiach a hľadel na Caru, ktorá sa mu snažila ublížiť. Na to už bolo príliš neskoro, pretože bolo rozhodnuté. Daniel mal strach, pripúšťal si ho viac ako bolo treba. Stefan mu kázal dať si horúcu sprchu, vraj mu pomôže uvoľniť sa, no nebolo tomu tak. Prišlo mu že len teraz sa zobudil veľa spiacej sestry, ešte nič netušiac, no skutočnosť bola taká že už ho delí len pár sekúnd od ...

„Dany?" ozvalo sa slabo s izby. Daniel sa rýchlo osušil, obliekol sa a vyšiel z kúpeľne.

„Cara?" roztiahol paže tak aby mohol objať svoju sestru.

„Je čas." Povedala smutne Cara. Daniel nič nepovedal len ju pevne držal v objatí.

„Dany, ja mám strach." Do jeho trička zastonala Cara.

„Aj ja sestrička, aj ja." Ticho si zamrmlal.

„Ešte je čas to zrušiť, nikdy nie je neskoro Dany." Cara pevne uchopila brata.

„Cara už je, musím tam ísť, všetci čakajú len na mňa." Zhlboka sa nadýchol.

„Nemám nikoho, okrem teba." Smutne poznamenala Cara.

„Ale máš okolo seba plno ľudí a bude tu James." Povedal smutne Daniel, Caru odtisol tak aby sa jej mohol pozrieť do jej krásnych karamelových očí.

„Cara pozri sa na moju ruku." Ukázal na tetovanie vlka.

„Nakreslila som ho." Povedala Cara, hľadiac na tetovanie.

„Preto som si ho nechal vytetovať. Bolo to prvé čo som spravil po odchode z domu, tetovanie, ktoré mi ťa malo pripomínať. Chcel som aby som ťa mať stále nablízku a toto bolo to čo mi ťa pripomínalo, sestrička. Vždy keď som sa pozrel na ruku videl som ťa, ako ho kreslíš na plátno. Nosil som ťa nie len v mojom srdci ale aj na ruke. To musíš spraviť aj ty. Nie, nemusíš si dať niečo vytetovať, stačí keď ma budeš navždy nosiť vo svojom srdci. Budeš spomínať na všetko to čo sme spolu zažili, budem tam žiť s tebou navždy. A moje srdce bude žiť v Jamesovi, na to nezabudni neopustím ťa, budem len iná osoba, ktorá ťa miluje rovnako ako ja sestrička." Dal jej pusu na čelo, zotrel jej slzy s tváre, ktoré jej kvapkali zo smutných očí. Cara len prikývla nedokázala nič povedať. Vedela že ešte nezomrie po operácií, ak všetko dopadne tak ako má, ešte sa preberie ale napriek tomu mala veľký strach.

„Stretneme sa." Ešte raz pobozkal sestre čelo a pomaly išiel do provyzornej operačnej sály.

„Dany?" Daniel postál a otočil sa, Cara sa ku nemu rozbehla, doslova po ňom skočila a silno ho objala.

„Ľúbim ťa braček. Navždy v mojom srdci." povedala Cara a pustila svojho brata. Daniel sa usmial a išiel ďalej.

Za dverami ho čakal Stefan, ktorý sa mu po chvíli chôdze prihovoril.

„Neviem či mám byť na teba hrdý alebo ťa zmlátiť, pretože mám chuť na oboje." Podotkol Stefan.

„Stačí že budeš hrdý, o to ostatné sa postarajú Benový doktori." Žmurkol na Stefana.

„Posledné dvere. Drž sa Dan!" Daniel prikývol a išiel ďalej mal strach, ktorý ho však poháňal vpred.

Vstúpil do izby, ktorá už vlastne izbou ani nebola, okno bolo zakryté zelenou látkou. Izba nebola veľká na prvý pohľad ale keď sa rozhliadol čo všetko sa v nej nachádza bola dostatočne veľká. V strede miestnosti boli dve postele na jednej už ležal Murray, vyzeral tak bezmocne, bol napojený na rôzne prístroje. Všade kde sa len pozrel boli samé hadičky, ktoré mu vychádzali asi zo všade. V miestnosti bolo ticho, jediné čo bolo počuť bol prístroj, ktorý dýchal za Murraya. Také isté množstvo hadičiek bolo pripravené aj pri druhej posteli, všetky prístroje tam boli dva krát, jediný rozdiel medzi nimi bol ten že tie pre Dana boli ešte vypnuté.

„Daniel vyzleč sa a ľahni si. Si v dobrý rukách." Zaznel známy hlas. No Daniel, len prechádzal po miestnosti a pozeral na všetko čo sa v nej nachádza. Bolo tam asi 6 ľudí oblečených v bledomodrom s rúškami na tvári, nevedel kto je kto, s čoho mal veľký strach. Poslúchol známy hlas vyzliekol sa a ľahol si na lôžko. Chvíľu sa len pozeral do stropu, potom k nemu pristúpil človek, ktorý v ruke držal dlhú ihlu napojenú na hadičku s červenou tetinou.

„Trochu to zabolí." Pozrel tomu človeku do očí. Hneď vedel komu patria, bol to strýko Evan. Trochu sa upokojil že celý čas bude pri ňom niekto komu verí od malička. S druhej strany to isté spravila žena len s čírou tekutinou. Daniel celý ten čas nepovedal ani slovo, nikto ho o to ani nežiadal. Začali mu na hruď a všade možne lepiť rôzne hadičky, niektoré mu ihlou zaviedli pod kožu. Daniel dýchal veľmi rýchlo, v očiach nemal nič iné len strach. Pozorne sledoval čo sa okolo neho deje. Niekedy len hľadel do stropu a snažil sa upokojiť. Evan držal v ruke striekačku, s bielou tekutinou. Nadvihol mu ruku, v tej ktorej mu kvapkala číra tekutina a do hadičky cez spoj vtlačil obsah striekačky, priamo do Danielovej žili. Evan povedal.

„Daniel, teraz počítaj od desať." Daniel poslúchol, veľmi ťažko začal.

„Desať, deväť, osem, sedem, šesť, päť, štyri, tri, dva, jeden ..."