Srdce vlka

16. Kapitola

Tento raz sme išli dolu schodmi. Prešli sme okolo haly cez tmavú chodbu na konci, ktorej boli sklené dvere. Celý ten čas sme si s Thomasom nič nepovedali, napriek tomu že sa snažil byť milí stále nie sme kamaráti. Za dverami sa nachádzala zvláštna miestnosť, bola dosť veľká no na telocvičňu bola veľmi malá. Boli tam nejaké činky, fit lopty a iné veci na cvičenie ale telocvičňu to rozhodne nepripomínalo. V strede miestnosti bola stolička, vedel som že je pripravená pre mňa. Za stoličkou stal alfa. Doktor Bake práve vyberal nejaké lekárske pomôcky na stôl.

"Vitajte chlapci. Už som sa bál že sa Vám niečo prihodilo." Povedal alfa a pozrel sa veľmi prekvapene na moje ruky.

"Thomas, prečo nemá reťaz?" Spýtal sa nahnevaným tónom a Thomas hneď zareagoval.

"Už je to v poriadku, pane. Rozprával som sa s ním, nebude robiť problémy." alfa sa na neho nenávistné pozrel a pohľadom prešiel na mňa.

"Tak už vieš čo ťa čaká?" Nič som nepovedal len som na neho znechutene pozrel.

"Dúfam že sa ti už rany zahojili, omega." posledne slovo povedal pohŕdavo a pokračoval. „Tak chlapče sadni si, dnes možno zistíme aké sú tvoje výnimočné schopnosti." Dlho som len stál a pozeral na stoličku, ktorá bola oproti mne. Po chvíli ma Thomas podstrčil a ja som si musel sadnúť.

Pristúpil ku mne doktor Bake a začal mi na hruď lepiť prísavky, ktoré boli napojené na prístroje, ktoré vyzerali ako tie v jeho ordinácií len boli menšie. Mal som pocit akoby som mal mať strach, no nemal som ho. Nerozumel som tomu pretože zo smrťou som zmierený nebol a týmto všetkým som sa k tomu len približoval.

S poza chrbta ku mne pristúpil alfa. Počul som ako švihol rukou čo znamenalo že vystrčil svoje pazúre, v tom momente mi bolo jasné že ma to bude bolieť, no už som si s toho nič nerobil.

„Evan môžeme ísť na to?" ozvalo sa spoza mňa. Doktor si zobral do rúk zošit a pero a prikývol.

Cítil som ako mi pomaly prechádzajú jeho pazúre pod kožu, bolesť sa stupňovala čím boli pazúre hlbšie, vtedy som zastonal.

„Výborne James, cítiš to ..." povedal povýšenecky alfa „ ... teraz zatvor oči James, a snaž sa dostať hlboko do svojej mysle. Tak hlboko ako to len ide. Bolesť, ktorú ti spôsobujem ťa bude viesť."

Poslúchol som čo mi kázal. Bol to naozaj zvláštny pocit, bolo to ako keby som tam nebol, ako keby zmizlo všetko naokolo, necítil som bolesť, necítil som prítomnosť alfy ani doktora bol som tam len a prázdnota. Vtedy sa ozval hlas, zabudol som komu patrí a nevedel som čo vlastne hovorí. Po chvíli sa začali slová rozjasňovať.

„James, James, James sústreď sa na môj hlas. Pokús sa predstaviť si akékoľvek miesto na svete." Predstavil som si celu, v ktorej ma väznil otec počas premeny. Zrazu som sa v nej ocitol bol som opäť za mrežami s tým rozdielom že som nič necítil.

„Výborne, teraz si tam predstav mňa, omega." Hneď ako ten hlas, ktorý ma trochu aj upokojoval, povedal omega som si spomenul komu patrí a za stotinu sa tam zjavil v plnej kráse alfa.

„No teda toto som si naozaj nemyslel. Prečo práve cela? A prečo som za mrežami?" Opýtal sa ale teraz to už bol hlas alfu akého poznám.

„Neviem prečo toto miesto, ale presne viem prečo si na druhej strane mreží." Vtedy som si uvedomil že ja nestojím v cele ale alfa.

„Nie je to skutočnosť nemaj radosť." Škodoradostne sa usmial ale aj tak mi to stačilo.

„Teraz sa premeň omega." Nerozumel som tomu ako sa mám premeniť v mysli. No ani som sa nestihol sústrediť a už som tam stál ako vlk.

„Máš krásne čiernu srsť James." Povedal s úžasom. „Teraz sa hľadaj, musíš nájsť miesto kde skrývaš svoje schopnosti, silu, ktorá je v tebe." Nerozumel som tomu čo hovorí ale vedel som presne čo mám robiť.

Po chvíli som sa prebral, prudko som sa nadýchol, cítil som bolesť v krku, bol som opäť na stoličke, doktor mi ošetroval krk, alfa si utieral ruky od krvi. Doktor sa ozval.

„Bol si tam veľmi dlho James,čo je veľmi zlé a nič si nenašiel. Thomas ťa zoberie do izby oddýchni si a zajtra pokračujeme." S Thomasom sme odkráčali do mojej izby.

Takto vyzeral každý deň prišiel som do telocvične, pazúre a hľadanie miesta kde pramení moja sila. Trvalo to už týždne a Cara sa ani raz neukázala v mojej izbe. Čisté oblečenie mi nosil Thomas. Niekedy sa so mnou porozprával ale nebolo to nič vrúcne. Stal sa s toho stereotyp, každý deň to isté. Začal som si uvedomovať ako veľmi mi chýba Cara. Celý deň som sa tešil na Caru, no teraz som sa netešil na nič. Bol pripravený na všetko, na nové srdce a možno aj na smrť. Prestal som počítať dni a vnímať bolesť. Na krku som už mal jazvu, pretože rany sa nestíhali hojiť napriek tomu že mám vlčie schopnosti. Prestalo sa mi aj snívať, dá sa povedať že som prestal mať chuť do života. Niekedy keď sa otvorili dvere, dúfal som že v nich bude stáť Cara, no nikdy sa tak nestalo vždy tam stál Thomas. Doktor vravel že ak rýchlo nenájdem to miesto moje srdce bude veľmi slabé. Vraj už teraz činnosť môjho srdca slabne, no môžem sa snažiť ako chcem to miesto tam nie je. Rozmýšľam či som vôbec ten pravý. Alfu to už nebaví každý deň pol hodinu mať zarezané pazúre v mojom krku nie je prijemné ani pre jedného.

Dnes je jeden presne taký ako ten pred tým akurát že som nebol v telocvični ale boli sme v pracovni. Bola to príjemná zmena prostredia, ale samozrejme som opäť nič nenašiel. Keď sme prechádzali okolo jedných dverí všimol som si v nich osobu a neveril som vlastným očiam.