Srdce vlka

25. Kapitola

Alfa pozrel na mladého chlapca s veľkým strachom. A veľmi pomaly povedal "Akú pane?" ešte sa mu triasol hlas od bolesti, ktorú mu spôsobil Murray.

„To dievča ..." Charlieho myklo a srdce mu začalo byť veľmi prudko. "... je tvoja dcéra?" Dokončil Murray.

„Áno je moja." Nešťastné pozrel na nového alfu.

„Kto je matka?" spýtal sa mladík.

„Moja žena, vlčica, nechala mi deti a odišla, od narodenia Cary sme ju nevideli." Murray ho pozorne počúval.

„Hmm pochádza s tvojej svorky?" Charlieho prekvapila otázka.

„Nie, pane. Môj otec ju našiel ešte ako mladého vlka v lese. Vychovala ju jedna rodina tu v kaštieli." Odpovedal zo strachom.

„Nehovor mi už pane, som Murray a tak ma aj oslovuj. Tvoja žena je potomok škótskej svorky, tie vlasy musela zdediť aj tvoja dcéra. Je mocná vlčica že?" Charlie pokrútil hlavou.

„Moja dcéra sa ešte nepremenila." Smutne sa na neho pozrel.

„Zaujímavé ... teraz má zober niekam, kde budem bývať." Charlie prikývol a išiel von s miestnosti do izby hneď vedľa tej jeho.

***

Daniel a Cara išli do jej izby. Cara celou cestou plakala. Sadla si na posteľ a vzlykla. Daniel si prisadol k nej a objal ju, snažil sa ju utíšiť ale nevedel ako.

„Cara, bude to v poriadku." Cara na protest pokrútila hlavou a odtiahla sa od brata.

„Danny videl si tie jeho oči, James tam už nebol a asi už ani nikdy nebude." Pohladil ju po vlasoch.

„Sestrička moja vždy sa to nejako vyrieši, len musíš počkať." Usmial sa na ňu.

„Ako ? Nedokážem počkať, budem ho stretávať každý deň, budem vidieť Jamesa a on tam nebude." Začala viac plakať.

„Cara, musela si to vedieť už vtedy keď si ho k sebe pustila, mala si, si od neho držať odstup. Vaše spojenie to srdce nerozdelilo. Stále s teba cítim jeho pach. Je len otázka času kedy si to Murray uvedomí." Daniel ju síce karhal ale hovoril to s veľkou láskou.

„Miloval si už niekoho od prvého momentu ako si pozrel do jeho očí?" Spýtala sa Cara.

„Áno, sestrička. Zaľúbil som sa do tvojich karamelových oči na prvý pohľad. Rozumiem Jamesovi že si ho očarila." Cara prevrátila očami.

„Daniel, je to síce milé, čo hovoríš ale myslela som to inak. Myslela som to tak, že si či mal potrebu sa s niekým spojiť?" Pozrela na brata, tak trochu zahanbene.

„Cara, viem ako si to myslela, a tu potrebu som nemal, nestretol ešte nikoho, koho by som miloval tak veľmi ale ublížil som tak veľa babám." smutné sa jej zahľadel do očí.

„Daniel o čom to vravíš?" zhlboka sa nadýchol.

„Sestrička, musím ti toho veľa povedať, a nebudeš na mňa hrdá. Za veľa veci sa veľmi hanbím. V čase keď som odišiel, a staval som sa omegou, mával som veľké bolesti, čím ďalej som šiel tým to bolo horšie, kvôli bolesti som sa na spln nemohol zvlčiť, bol som troska. Vyspal som sa s viacerými dievčatami, čím som ich označil a viac som ich nevidel, pre vlčicu je to veľmi zle, ale bolo to, to jediné čo mi pomáhalo na tú bolesť zabudnúť..." Cara mu chytila tvár do oboch rúk, čím sa jej musel pozrieť do očí

„Daniel, nemusíš sa za to hanbiť, nie je to správne to máš pravdu a tie dievčatá si už vlkolaka nenájdu ale dá sa to vyriešiť." chcel jej niečo povedať ale v momente ako otvoril ústa mu zazvonil mobil. Cara nevidela kto mu volá, no Daniel s meravel, pozrel vyplašene na Caru.

„Cara musím ísť, ale všetko ti to vysvetlím sľubujem." Daniel veľmi rýchlo odišiel s miestnosti.

Išiel automaticky do svojej bývalej izby. Všetko tam bolo presne také ako keď ju opustil, nič sa nezmenilo. Závesy boli zatiahnuté takže v miestnosti bola tma. Všade bolo veľa prachu. Sadol si na posteľ a vytočil posledné volané číslo.

„Daniel, dlho si nepodal hlásenie, si v poriadku?" Ozval sa hlas a telefónu.

„Pane ja som v poriadku ale nemohol som sa skorej ozvať, všetko sa tu zvrhlo, naozaj ma to mrzí ale svoju úlohu som nesplnil." Povedal smutným hlasom Daniel.

„Daniel podaj mi hlásenie, hneď!" Človek v telefóne znel naozaj nahnevane.

„Zlyhal som, srdce je v osemnásť ročnom chlapcovi. Dnes sa prebral Murray, vyšlo im to." V miestnosti už nebol sám.