Srdce vlka

21. Kapitola

Prebral som sa v ošetrovni, v celej miestnosti bola tma, jedine svetlo vychádzalo s monitoru za mnou, ruky som mal priviazané k lôžku, na ktorom som ležal čiže útek nepripadal do úvahy. Nič ma už nebolelo čo znamenalo že som bol mimo už dlho. Približne za hodinu sa otvorili dvere, do miestnosti sa vnieslo ostré svetlo. Vo dverách sa zjavil Alfa, doktor Bake, dievča, ktoré som už stretol, keď som bol na ošetrovni prvý krát. Všetci okrem Carinho otca boli oblečený v bielom. Dievča začalo púšťať prístroje. Alfa a Bake ku mne pristúpili a Alfa začal.

„James, teraz mi ukáž čo dokážeš." Povedal celkom milo. Ja som nereagoval. Doktor Bake sa na mňa pozrel, zo stolíka vedľa zobral stetoskop a priložil mi ho na hruď.

„James, teraz zhlboka dýchaj." Musel som ho poslúchnuť aj keď som nechcel. Od stretnutia s Parkerom ma pichá pri srdci s čoho som nemal dobrý pocit, bol som rád že ma vyšetrí. Alfa na mňa nenávistné pozeral, ja som si ho nevšímal. Keď doktor dokončil svoju prácu len pokrútil hlavou. Potom sa pozrel na Carinho otca a niečo mu hovoril, spozornel som a vďaka vlčiemu sluchu som všetko počul.

„Charlie nie je to dobre, je veľmi slabý, ak operácia dnes nebude tak už nikdy, on jednoducho potrebuje nové srdce." Alfa prešiel pohľadom na mňa.

„Veď mu to srdce dáme, dostane Murrayovo srdce." Doktor potočil hlavou a chytil ho za rameno.

„Dobre vieš ako to je s tým srdcom. To srdce nemusí udržať nažive jeho telo." Alfa nič nepovedal a pristúpil ku mne.

„Nevadí dnes to srdce bude v jeho hrudi stihneme to." posmešne sa usmial a pokračoval „Tak a teraz mi ukáž čo dokážeš chlapče." Vtedy som sa na neho zadíval. Pozeral som mu priamo do očí. Chcelo to naozaj veľké sústredenie. Začal som cítiť ako keby sa naše mysli prepájali a stalo sa, mal som ho.

Ocitli sme sa v lese, mal som pocit že je to skutočnosť, bolo počuť zver okolo nás, cítil som rôzne pachy a tlkot vyplašeného ho srdca. Alfa pozeral zo strany na stranu a nerozumel tomu čo sa práve deje.

„A ako je to možné, dokážeš sa teleportovať?" Ja som sa na neho povýšenecky pozrel.

„To mám naozaj talent keď si, si to nevšimol." On stále nerozumel čo sa práve deje, zoznamoval sa s prostredím.

„Ak by som sa dokázal teleportovať už by som tu dávno nebol a Caru by som zobral zo sebou." Ako som zmienil Caru začalo mu biť srdce ešte viac ale nič nepovedal.

„Dokážem sa hrať s tvojimi myšlienkami, toto všetko je len v tvojej hlave. Viem ti ukázať čo len budem chcieť. A vieš čo je najlepšie? Môžem ťa v tomto stave nechať celý tvoj život a ty o tom ani nebudeš vedieť, budeš si myslieť že je to realita a pri tom budeš len niekde hniť." Alfa sa na mňa pozrel a vyplašene začal prosiť.

„James, pusti ma nemôžeš ma tu nechať." Videl som že má strach.

„Prečo by som nemohol? Veď ty ..." Vtedy ma pichlo pri srdci, bola to silná bolesť čo zapríčinilo to že sme sa ocitli znova v realite. Alfa zhlboka dýchal, snažil sa dostať zo šoku, ktorý som mu spôsobil. Mal som pocit víťazstva aj keď som vedel že som prehral, ak by som ho tam nechal nik by ho s toho stavu nedostal.

„Charlie? Čo sa ti stalo? Si v poriadku? Charlie hovor so mnou." Naliehal doktor Bake.

„Even som v poriadku, ako je na tom chlapcove srdce?" Spýtal sa ešte stále zadýchane.

„Nie je to dobré ale zvládne to." Povedal doktor. Alfa len prikývol a išiel preč. Po chvíli prišiel Thomas v ruke držal škatuľu, ktorú som videl v pracovni, položil ju na stolík oproti. Pozrel sa na doktora a on prikývol. Thomas na niekoho zamával, vedel som že za zrkadlom, vlastne to bolo okno, niekto stál a sledoval ma. Vo dverách sa zjavila Cara.

„James, James veľmi ma to mrzí." Chcel som sa jej dotknúť tváre, po ktorej jej padali slzy ale zastavili remene, ona si to všimla a chytila ma za ruku ja som jej ju pevne stisol.

„Cara, moje srdce to nezvláda, ak nedostanem ..." chvíľu som sa odmlčal „zomriem, je to šťastie v nešťastí." Cara sa mi zahľadela do očí.

„James šťastie to nie je." Evan ju prerušil. „Cara, musí tu byť sterilné prostredie prosím ťa opusti miestnosť a aj ty Thomas." Cara prikývla, pobozkala ma a potichu špela „Milujem ťa." Ja som jej odpovedal „Navždy ťa budem milovať." Ona vzlykla, Thomas ju chytil a pomaly ju odo mňa odtiahol ja som ju celý čas sledoval, vedel som že je to naposledy čo ju vidím.