Srdce vlka

48. Kapitola

Pálenie je to posledné a jediné čo James Harrison Brien cíti. Pálenie, ktoré ho mučilo. Jediná pripomienka života a zrazu prestalo. Je mŕtvi ? Bolesť je preč, nie je tu nič len prázdnota, žiadna bolesť, žiadne svetlo, len ničota. Takto vyzerá smrť?

Pálenie ustalo, jediné čo cítim je zvláštny tlak na srdci, nedokážem to opísať, je to akoby som mal v hrudi niečo navyše. Počkať ja uvažujem? Ako je to možné? Pod rukami cítim niečo príjemne mäkké a pohodlné. Ten pach, známy a krásny pach. Cara.

Veľmi pomaly som otvoril oči. Bola to len stotina a hneď som ich zavrel, oslepilo ma ostré svetlo v miestnosti. Trochu som sa pomrvil.

„James, James, zlatíčko. Ako sa cítiš?" ozval sa známi hlas, hlas ktorý ma upokojoval keď mi bolo najhoršie. Mama. Nerozumel som tomu ako je možné že mama je pri mne, je to nejaká hra? Veľmi rýchlo som otvoril oči a posadil som sa a veľmi rýchlo som sa vrátil do pôvodnej polohy pretože ma neznesiteľne pichlo v hrudi. Chytil som miesto kde sa spúšťala tá neznesiteľná bolesť. V ruke ma tiež trochu pichlo a mal som pocit akoby s toho miesta niečo vychádzalo. Zaostril som zrak a mal som pravdu bola to hadička, takú istú som mal aj na druhej ruku. V miestnosti bolo počuť pípanie prístroja, ktorý bol pripojení na mňa. Prvú osobu, na ktorú som sa pozrel bola mama.

„Opatrne, zlatko. Už je všetko v poriadku si doma." Milo odvetila mama.

„Čo ..." nemohol som pokračovať pretože môj hlas znel inak bol zachrípnutý a nepríjemný, nakoniec som dokončil vetu.: „ ... čo sa stalo?"

„Si po ťažkej operácií srdca, synak." Bol to otcov hlas pozrel na neho a on ostal v šoku, mal som pocit akoby ma nespoznával.

„Tvoje oči? ... sú ... máš ... si ... máš oči alfy." Nerozumel som tomu, ako môžem byť alfa keď ... vtedy mi to došlo ten vlk, čo vo mne žil bol alfa. Počkať. Ako je možné že žijem mal som zomrieť. Ničomu nerozumiem.

„Asi si Murray nezobral všetko, moja svorka má novú alfu." Povedal doktor Bake a pokľakol. Som alfa? Som s toho stratený, veľa nových informácií na mňa.

„Počkať vysvetlite mi čo sa tu deje? Naposledy som ležal na posteli kde ... Vy ..." ukázal som na Bake. „ ... vy ste mi ... teda vaša alfa mi niečo strekla do srdca. A teraz som on? Či čo sa tu vlastne deje?" Vtedy mi chytila ruku Cara, pozrela sa na mňa zo slzami ale boli to slzy šťastia.

„James, bol si skoro pol roka, Murray. Nespomínaš si na nič?" Pozeral som sa do Cariných očí a užíval som si jej dotyk.

„Nie, neviem nič. Neskutočne ma to bolí a bolí ma hlava. Bol som Murray? A ako to že som teraz tu?" spýtal som no moc ma to nezaujímalo.

„Dany ... Daniel môj brat, ti dal srdce aby si mohol žiť. Zachránil ťa." Cara sa milo usmiala aj keď som videl že ju niečo trápi. Nestihol som nič povedať, doktor Bake ku mne pristúpil. V ruke držal malú baterku, ktorou mi zasvietil do očí, sledoval ako pracuje moja rohovka.

„Vyzerá to tak že si v poriadku a veľmi rýchlo sa zotavuješ. Na hrudi ti ostane pripomienka na to čím si, si musel prejsť, budeš tam mať jazvu. Bolesť bude ustopovať postupne, si vlkolak tak to nepotrvá moc dlho ale nebude to do pár minút, po dvoch hodinách na sále musíš niečo vytrpieť. Tvoj darca Daniel sa ešte neprebral s narkózy ale aj jeho operácia dopadla dobre. Ak chceš pomaly sa môžeš posadiť." Priskočil otec a pomáhal Bakevi. Keď som sedel Cara si sadla na posteľ, chvíľu sme si len pozerali do očí. Bake mi pred odchodom vybral hadičky s rúk a prekontroloval ranu pod obväzom. Keď všetci odišli v miestnosti sme ostali len mi dvaja. Chcel som Care odsunúť pár vlasov s tváre no ona sa trhla a odsunula.

„Niečo sa stalo ... ja som len ..." ona nečakala na odpovedať, potočila s hlavou na znak toho že je všetko v poriadku ale ja som vedel že to tak nie je. Bála sa ma.

„Ublížil ti? Spravil ti niečo Cara?" všetko vo mne vrelo, pretože som vedel že som spravil ja.

„Nie, teda vlastne áno ale už je to všetko preč, teraz si tu ty a ja ťa veľmi milujem, James." Srdečne sa usmiala a vrhla sa na mňa s cieľom dať mi bozk.

„Ho ho ho, len pomaly dievča som trošku hendikepovaný." Trochu som odľahčil situáciu aby som zakry to že mi s rany vyšla neznesiteľná bolesť. Chytil som jej bradu a pritiahol som si ju k seba a dali sme si vášnivý bozk.

„Prepáčte že ruším ale Daniel sa preberá." Povedal Thomas, mám pocit že sa zmenil od vtedy ako som ho naposledy videl, tak trochu zmužnel. Cara nečakala a vyskočila s postele pozrela sa na mňa a nevedela čo skôr spraviť.

„James ak chceš ísť aj ty môžeš, Evan to povolil ale mám ti pomôcť vstať." Ja som len prikývol. Cara a Thomas mi pomohli postaviť sa a pomalým krokom sme išli do druhej izby, ktorej bol Daniel. Išli sme veľmi pomaly pretože každý krom ma neznesiteľne bolel.

Vošli sme do miestnosti, Cara vstúpila ako prvá a pozerala na posteľ, kde ležal mladý muž. Bol ...