Srdce vlka

20. Kapitola

„James." Oslovila ma Cara. Ja som sa na ňu spýtavo pozrel.

„James, ja sa bojím." presne som vedel čoho sa boji, ja som mal strach presne s toho istého.

„Cara, zvládneme to ale teraz na to nemyslime." Dal som jej pusu na ruku a ľahol som na brucho ona ma začala škrabkať, čo bolo veľmi prijemne. Pomaly sa mi začalo driemať, no mal som zvláštny pocit, jedny okom som sa pozrel na Caru. Vtedy som sa trochu upokojil.

„James, môžem sa ťa niečo spýtať?" Cara sa celá červenala. Prikývol som, ona ma nachvíľu prestala škrabkať ale potom zas pokračovala.

„James mal si už niekoho prednou po premene?" Spozornel som nerozumel som prečo sa ma na to pýta, vedel som že nežiadali. Začal som mať pocit ako keby sme boli v určitom zmysle prepojený.

„Cara, prečo sa ma to pýtaš?" Ona sa na mňa pozrela veľmi smutné.

„Ty nevieš čo sme práve spravili že? Teba nevychovávali ako vlkolaka, pravda?" pozerala sa mi stále do očí, ja som len pokrútil hlavou. Ona pokračovala.

„James spojili sme sa. To znamená že ty si, si ma pripútal k sebe, každý vlk bude vedieť že som tvoja. Ty cítiš mňa v sebe, zdieľame spolu určitú časť mysle, ak by som bola vlk aj ja, tak by to bolo intenzívnejšie." Usmiala sa na mňa aj keď moc nesmelo. Vtedy my to všetko začalo dávať zmysel, spravil som veľkú chybu označil som si ju, bude to cítiť jej otec ale najviac ma trápilo to čo bude cítiť parazit, ktorý už onedlho bude vo mne. Uvedomil som si že jej musím povedať čo sa ešte stalo.

„Cara ja ti musím ešte niečo povedať." ona sa na mňa pozrela, chcela niečo povedať no nestihla. V momente ako otvorila ústa sa vo dverách objavil jej otec, Thomas a ešte jeden chalan v Thomasovom veku. Jej otec bol doslova červený od nervov.

„Chyťte ho!" Dal povel a Thomas s kamarátom sa po mne hodili, Cara v momente vyskočila s postele aj s dekou. Mňa chytili za obe ruky a podrazili mi kolená. Pozrel som sa na Carinho otca, on zúrivo hľadel na Caru pristúpil k nej a dal jej facku, takú silnú, že spadla na zem. Snažil som sa k nej dostať ale zovretie tých dvoch bolo veľmi silné. Potom prišiel ku mne alfa a chytil mi bradu, tak aby som nemohol uhnúť pohľadom, jeho oči sa rozsvietili na červeno a hľadeli priamo do tých mojich, nakoniec povedal.

„Spojil sa s ňou. Myslel si, si že na to neprídem, ty omega." Trhol rukou tak silno, že som mal pocit akoby mi odletela hlava. Cítil som ako sa do mňa vlieva adrenalín. Alfa opäť pristúpil ku Care, ja som začal zo sebou metať s tým že som sa chcel nejakým spôsobom dostať bližšie ku Care ale nešlo to, ucítil som ako sa mi Thomasové pazúre zaryli do kože, musel vynaložiť naozaj veľkú silu aby ma zastavil. Alfa sa s ňou rozprával, nedokázal som sa sústrediť tak som nevedel čo jej vraví. Potom sa Cara pozrela na mňa a plakala. V momente ako sa na mňa pozrel jej otec, som ho začal vnímať, trochu som zavrčal.

„Omega, spravil si najväčšiu chybu tvojho, krátkeho života, aj keď je tvoje telo dôležité, dostaneš to čo si zaslúžiš." Vtedy sa otočil a zavolal niekoho menom Parker. Vo dverách sa objavil vysoký, svalnatý muž, mohol mať tak 25. Cara sa na neho zadívala a s plačom prosila otca.

„Otec nie, prosím, on za to nemôže aj ja som to chcela, prosím, to nemôžeš. Otec, prosím." Utápala sa vo svojich vzlykoch, chcel som ju utíšiť ale nemohol som. Parker sa ku mne približoval. Alfa prikývol, Parker si odpľul a jednu mi vrazil nemohol som sa brániť, tak som sa zadíval na Caru a snažil nepripúšťať bolesť, ktorú mi spôsoboval. Pohľad na Caru bol horší ako bolesť. Vtedy som si spomenul čo sa stalo, okrem spojenia.

„Našiel som to." Povedal som zo všetkých síl, môj hlas znel akoby som povedal poslednú vetu a aj tak som sa cítil, bolesť som cítil všade. Parker ma prestal mlátiť, ja som začal zhlboka dýchal a znovu som zopakoval.

„Našiel som ten prameň. Je to Cara." Veľmi ťažko som dýchal, pristúpil ku mne alfa.

„Čo si to povedal?" spýtal sa ma nahnevane. Cara prestala plakať a pozerala prekvapene na mňa, vlastne to prekvapilo každého v miestnosti. Ja som bol vyčerpaný ak by ma nedržali tí dvaja, zosypal by som sa. Alfa mi chytil opäť pod bradou, musel som sa mu pozrieť do oči.

„Pýtam sa ťa, čo si to povedal?" zhlboka som sa nadýchol, pretože sa mi dýchalo naozaj ťažko pár rán som dostal do hrude, čo mi vyrazilo dych.

„Myslím že som to povedal jasne." Povedal som s odporom. Pustil mi bradu a otočil sa Cara, prestala plakať a s úžasom na mňa pozerala, nakoniec sa ozval hlas jej otca.

„Zoberte ho na ošetrovňu, Evan sa o neho postará. Zajtra sa znovu zrodí najmocnejší vlk, všetkým to oznámte a pripravte sa." Pozrel na Caru. „Možno to spojenie nebude až také zlé dcérka moja." Alfa odišiel. Vo dverách postál a zdvihol ruku, ucítil som tupý náraz na zátylku ...