OURS (Harry Styles)

Chyby

HARRY'S POV

Z Nolynej  oslavy mám len nejakú škvrnu. Veľký zmätok. Posral som to. Najsmutnejšie je, že nemám žiadne skutočné ospravedlnenie za to, čo som spravil. Mal som veľa možností vrátiť sa späť, no ani raz som nešiel. Dom bol plný balónov a transparentov, všetko pripravené na narodeninovú oslavu mojej dcéry. Stále nemôžem donútiť moju hlavu pochopiť fakt, že mám dcéru, že už rok mám dcéru a viem o nej len zopár týždňov. Milujem Nolu so všetkým, čo k tomu patrí, má hrdé miesto v mojom srdci a všetko okolo spravila reálnym, no mne to reálne ešte stále nepripadá. Fakt, že som sa nevrátil na Nolynu oslavu, len potvrdil Marniene pochybnosti o tom, že zo mňa dobrý otec proste nebude.

Výraz Nolynej tváre keď som zvýšil hlas ma bude prenasledovať do konca života. So strachom sa odo mňa odťahovala, moja vlastná dcéra sa ma bála. A sklamanie v Marniených očiach bolo ďalšou ranou.

Zatlačil som svoju hlavu tesnejšie do vankúša, zatiaľ čo mi v hlave hučalo ako keby niekto bubnoval do mojej lebky. Cítil som niekoho prítomnosť vo dverách mojej izby, no cítil som sa až priveľmi ponížený na to aby som zdvihol hlavu a taktiež som nemal náladu na morálnu kázeň od jedného z chalanov. Moja mama mi už jednu dala. Nola nikdy nepochopí, prečo sa jej otec neukázal na jej oslave keď jej sľúbil, že to bude perfektné. Marnie nikdy nepochopí, prečo som ju sklamal. Oni to nepochopia, pretože ani ja to nechápem. Bolo to sprosté, tak nevyspelé. Som mladý, no ľudia ku mne vzhliadajú a sú odo mňa závislí.

,,Si pripravený stráviť chvíľu svojho času rozprávaním sa so mnou, Harry? Alebo máš stále čas len pre seba?" Louisove kruté slová ma zranili. Silnejšie som zavrel oči a dúfal som, že odíde.

Prešiel moment a nikto z nás neprehovoril. Tvár som nechal skrytú vo vankúši, zatiaľ čo som roztiahnutý cez celú posteľ len v boxerkách dúfal, že Louis odíde a nájde si niekoho iného, koho by mohol otravovať.

,,Včera si bol opäť vonku, však?"

Zrazu sa znovu ozval a ja som počul, ako presunul svoju váhu na rám dverí. ,,Vlastne, ja viem, že si bol včera vonku. Ani len si sa neunúval prísť potichu vzhľadom na to, že boli tri hodiny ráno. Máš šťastie, že tu nebol Zayn."

,,Choď preč." zamumlal som, pridŕžajúc si rukou prikrývku akoby ma to mohlo brániť pred jeho osočovaním sa na moju osobu.

,,Nie Harry. Nechystám sa odísť." pokojne mi odpovedal Harry. ,,Bol som ochotný nechať ťa trucovať prvých dvadsať-štyri hodín, ale keďže si sa to nepokúsil napraviť, ja čas zrušiť tento tvoj plán na sebazničenie."

,,Povedal som choď preč." varoval som ho, dvíhajúc hlavu z vankúša a zízajúc na neho.

,,Vyzeráš ako blbec." poznamenal.

,,To nie je tvoja starosť." zavŕtal som hlavu späť na jej pôvodné miesto.

,,V skutočnosti," vyštekol Louis. ,,Kvôli tvojej debilite nemôže nikto z nás navštíviť Nolu. Je nám niečo ako neter, Harry."

,,Nič vám nebráni tam ísť a vidieť ju." vyštekol som na neho.

,,Jediná osoba z tohto domu, ktorú chce vidieť si ty, Harry. Jej otec." reagoval Louis zvyšujúc hlas.

,,Marnie mi nedvíha." zamrmlal som.

,,Tak by si asi mal zvážiť možnosť ísť tam." počul som ho povzdychnúť.

,,Prestaň, Louis."

,,Nie, Harry. Neprestanem. Je čas aby si sa tomu postavil tvárou v tvár ako pravý muž a prestal sa tu celý deň schovávať a celé noci sa v baroch opíjať aby si zahnal svoj smútok. Na oslavu si prišiel totálne ožratý, zničil si ju a potom si sa vrátil do baru. Tvoje správanie ovplyvňuje nás všetkých, tak by si mal prestať byť taký povýšenecký."