He make me love him ♡(SK)

Spolu?

"No ..... chcel som sa ťa teda spýtať Bella............. b-budeš somnou chodiť?"

Bellie pohľad:

Keď sa spýtal tú vec srdce sa mi rozbúchalo ako snaď ešte nikdy. Pozerala som na neho s otvorenou pusou. Nikdy by som nečakala, že sa ma na niečo takéto spýta. Viem, že poslednú dobu to medzi nami poriadne iskrilo ale žeby až takto? Každopádne som aj rada ale aj dosť vyvedená z miery. Ak mu odpoviem, že áno budem šťastná. Budem z niekým koho ľúbim. Síce sa poznáme krátko ale áno ľúbim ho! Ale zase, keď mu poviem nie tak ho zraním a zraním aj seba. Je hlúposť hovoriť, že je to skoro ale neviem a nechcem už ďalej kryť moje city k nemu. Už sa to proste nedá! Cítim to isté k nemu čo aj on ku mne, tak na čo čakať?

"Dylan ja..." nenechal ma dohovoriť a hneď mi skočil do reči.

"Ja ťa chápem, nemusíš nič hovoriť...hlavne nie teraz." pozrela som na neho a letmo som sa usmiala.

"Nenechal si ma dohovoriť." zasmiala som sa ale Dylanovi veľmi do smiechu nebolo. Veď čo by aj bolo? Práve mi vyhnal jeho city ku mne a to isté spravím aj ja!

Očkom som na neho pozrela a začala som hovoriť to čo som chcela povedať už dávnejšie ale keďže je moja odvaha na bode mrazu tak som to nikdy nepovedala. "Vlastne som chcela povedať, že cítim to isté. Nikdy som nemala odvahu ti to povedať ale teraz som pripravená povedať to čo k tebe cítim. Dylan ja...ľúbim ťa!" pozeral som na neho a jeho ústa sa otvorili dokorán pri mojich posledných slovách.

Usmiala som sa a nahla som sa k nemu. Slabo som sa dotkla jebo sladkých pier, ktoré boli ako moja droga. Vždy keď som sa ich dotkla som nevedela kedy mám prestať. Nevedela som sa ich nabažiť.

Dylan náš bozk prehĺbil a z nemotorného bozku sa stal vášnivý z ktorého priam sršala láska. Dylan mi olízol spodnú peru, jemne som pery pootvorila a Dylan to hneď využil a už sa začala vojna našich jazykov.

Obmotala som svoje ruky okolo Dylanovho krku a on dal svoje na moje boky. Po dlhšej chvíli sme sa od seba odtrhli kvôli nedostatku kyslíku. Udychčane sme na seba pozerali a nastalo trápne ticho.

Počuť bolo iba naše nepravideľné dýchanie. Pozerali sme si do očí a keď som už niečo chcela povedať tak Dylan ma predbehol.

"Takže...sme..spolu?" posledné slovo takmer šepol ale ja som ho dosť dobre počula. Prikývla som a objala som ho. Dylan mi dal pusu do vlasov a ja som sa nad tým gestom usmiala.

Odtiahla som sa od neho a zapozerala som sa mu do očí. "Už by sme mali ísť do školy." usmiala som sa a Dylan na mňa smutne pozrel. Potom sa mu oči rozžiarili a chystal sa niečo povedať.

Dylanov pohľad:

Keď mi povedala, že by sme mali ísť už do školy som osmutnel. Vôbec sa mi tam nechce ísť! Aj keby som tam bol s Bellou tak radšej budem s ňou doma a môžme sa maznať. V tom mi niečo napadlo. Čo keby sme dnes do školy nešli a mohly by sme si užívať prítomnosť jeden druhého? O 100 krát lepšie ako trčať v škole.

"Bell?" spýtal som sa opatrne a Bella iba zamrmlala aby som hovoril ďalej.

"Čo keby sme ostali doma, láska?" spýtal som sa z nádejou v očiach. Bella na mňa šokovane pozrela a ja som hneď vedel, že nebude súhlasiť.

"Ja..nezdá sa mi to ako dobrý nápad Dyl. Zanedbať školu...budeme mať z toho problémy...obaja" povedala a ja som rýchlo vymýšľal ako by som ju mohol presvedčiť.

"Ale lááááska, je lepšie ostať doma a užívať si prítomnosť jeden druhého ako trčať v škole." povedal som s najviac príjemným tónom ako sa len dalo a v kútiku duše som dúfal, že prikývne.