Nightmares //h.s. [SK] ✔️

Part 45. (End)

Audrey som neskôr písala, že som teda rozhodnutá na 100%. Samozrejme, že som sa pýtala ohľadom toho lietadla, veď predsa len ho poslať z Ameriky do Anglicka a z Anglicka spät do Aneriky nie je len tak. Lenže odbila ma tým, že majú lietadlá aj tu, tak že to nie je problém. A keďže som naozaj nemala náladu sa ešte dohadovať, tak som nakoniec súhlasila, aj keď mi to bolo tak trochu blbé. Takže teraz si len zbaliť to najnutnejšie a ráno o 10 byť na letisku. Takže hor sa do balenia.

"Čo to robíš?" ozval sa ta mnou chrapľavý hlas.

"Smutné, že si tak mladý a už nevidíš." odvrkla som.

"Vidím."

"No tak? Čo potrebuješ vedieť ešte, okrem toho že sa balím a odchádzam?" hlas sa mi triasol. Vlastne celá som sa triasla. Ani som sa neodvážila na neho pozrieť, lebo by ma to zrejme zlomilo.

"Fakt odchádzaš?" počula som ako kráča ku mne. Jeho otázku som totálne ignorovala, veď to snáď vidí, nie?

"Fajn, tak si odíď, je mi to jedno." odsekol a jeho kroky viedli von zo spálne.

Okej, nečakala som, že bude takto reagovať. Samozrejme som ani nečakala, že mi tu bude kľačať na kolenách a prosiť ma o to, aby som ostala. Len toto bolo trochu tvrdé. Bez hociakého náznaku emócií. Ľúbi ma vlastne? A ľúbim ešte ja jeho? Ja neviem.

"Ale vieš, samozrejme, že áno." ohriaklo ma svedomie.

Lenže keby som tu ostala, Niall s Kath by sa nám stále plietli do vzťahu. Budú robiť všetko pre to, aby nás rozdelili. Hmm, teraz sa môžu radovať. Podarilo sa im to. Gratulujem. Takže toto je dobrý čas využiť šancu, spoznať niečo nové, možno lepšie.

Dobalila som si posledné veci a konečne som si ľahla do postele. Ešte budem musieť ísť ráno za Bee a za Louisom. Obaja mi budú veľmi moc chýbať. Áno, aj Louis. Aj cez to, že sa poznáme krátko, je to fakt super chalan a naozaj som si ho obľúbila. Možno je to tým, že sme si podobní vo veľa veciach. A Bee? Najradšej by som ju vzala zo sebou. Má ma rada aj cez všetky moje chyby a naozaj ich je dosť. Toľko krát sa niečo stalo a ona bola vždy pri mne. Dokonca aj keď som ju odháňala, ona ostala cez to všetko. Ani som si to nezaslúžila. Vlastne je to moja jediná kamarátka tu. Ani si nevie predstaviť, ako moc som jej za všetko vďačná. Za všetko čo pre mňa spravila.

***

Je búrka. Silná búrka a ja neviem kde sa nachádzam. Je obrovská tma a ja nič nevidím. Fúka silný vietor, ale neprší. Vlastne necítim ani zem. Cítim iba niekoho ruky okolo paží a nôh. Niekto ma nesie. Alebo sa mi to iba zdá? Som zdrogovaná? Ja neviem.

Snažila som sa niečo vysloviť, no nešlo to. Možno sa mi to všetko naozaj iba zdalo, ale keď tie dotyky boli také reálne. Nie ja nie som blázon. Naozaj ma niekto niesol na rukách.

Oči mám stále zatvorené a stále sa nemôžem pohnúť. Avšak niečo počujem, nejaké hlasy. Sú síce slabé, ale silnejú.

"Kurva, zachráňte ich oboch! Na čo sakra čakáte!" kričal niekto. Bol to Harry. Naozaj to bol on. Ale ako myslel "oboch"? Panebože, dieťa. Moje dieťa.

"To nejde. Dieťa berie matke všetky živiny, je ako parazit. Ak pani Stylesová nepodstúpi interupciu, umrie."

"Tak ju zachránte do riti! Ona je všetko čo mám. Prosím." vzlykol.

"Dieťa..." zašepkala som zo všetkých síl. Lenže to je všetko čo som dokázala a už neviem čo bolo ďalej. Pretože jediné čo som videla a počula, bola čierno-čierna tma.