Nightmares //h.s. [SK] ✔️

Part 44.

Nicolette's POV

"Č-čo tu robíš?" ozval sa konečne ten blonďavý kokot, teda ako ho nazval ten kučeravý kokot.

"Veď sme sa mali stretnúť, nepamätáš si? Veď si sa na mňa tak tešil." zaklypkala som očami.

"Sranda že som bola práve s Louisom keď som mala byť údajne s tebou. Odpustíš mi to?" nahodila som hraný smutný výraz.

"Takže o tom už vieš." odvrkol.

"O čom? Počkať, už viem! Na čo vám to bolo kurva dobré? Aby sme spolu s Harrym neboli? Čo by to potom zmenilo? My dvaja spolu už nebudeme aj tak!" tentokrát som už kričala. Tak moc som bola vytočená, že keby mám po ruke baseballku, tak ich s ňou zabijem.

"Ale to je už jedno. Obaja ste dosiahli to čo ste chceli." mávla som rukou a vrátila som sa späť domov.

Harry ležal polomŕtvy na sedačke a chrápal, zatiaľ čo ja som odišla na terasu. Vytiahla som balíček cigariet, ktorý som mala schovaný pod dekou na húpačke a zapálila som si. Trochu mi to povolilo nervy, lenže zas to privolalo spomienky. Všetko čo som zažila keď ma Harry nasťahoval k sebe, ako som sa spoznala s Bee a Zaynom, ako Niall prišiel po 2 rokoch, ako sme sa s Niallom dali dokopy a rozišli sa. A to najlepšie na koniec, ako sme sa s Harrym dali dokopy. Prečo to medzi nami neostalo ako na začiatku? Prečo sme sa do riti museli do seba zamilovať? Alebo to malo byť takto, ale s tým, že sa Niall nemal vrátiť a možno by bolo všetko okej.

Flashback.

"Niall, povedala som, že chcem iba jeden drink." zamračila som sa.

"No ták. Ešte jeden ťa nezabije." prosíkal.

"Je pol 12-tej, ráno na siedmu idem do roboty. Dobre teda, posledný a pôjdeme." vydýchla som.

"Dobre." natešene sa zasmial.

Celý večer je Niall nejaký divný. Nie že ako keby nechcel so mnou byť. Práveže naopak. Správal sa tak, proste, neviem... Zamilovane? Tie pohľady a tak. Ruku mal stále okolo mojich ramien. Stále sa na mňa usmieval ako slniečko. A ako tak rozmýšlam, spomenula som si na jednú vec čo povedal. Že sa presťahoval iba kvôli mne. Čo to znamená?

"Dnes chvalabohu neprší." zasmial sa keď sme vyšli von.

Cesta domov bola tichá, čo ma dosť iritovalo. Proste ma len držal okolo pásu a kráčali sme. Keď sme boli v bare, stále sme mali o čom hovoriť. A teraz? Ešte že bývame kúsok.

"Ďakujem Niall. Za ďaľší pekný večer. Naozaj mi je s tebou dobre." usmiala som sa.

"Nápodobne. Veď to vieš." žmurkol.

"Niall? Môžem sa ťa niečo spýtať?"

"Samozrejme, čokoľvek." vyceril svoje biele zuby a usmial sa.

"Ako si myslel, že si sa presťahoval kvôli mne?" oprela som sa o dvere a čakala som na to čo povie.

"No-no ja... Neviem ako ti to povedať Nic. Ja proste.." prerušilo ho zvonenie môjho telefónu.

"Nedvihneš to?"

"Nie, čakám na tvoju odpoveď Niall."

End of flashback.

Ďalej som na to nemyslela, pretože som si spomenula na ten telefonát. Kto to vlastne bol? Dotyčný sa mi snažil dovolať viac krát, lenže ani raz som nedvihla. Možno by som tam mohla zavolať. S hľadaním čísla som problém nemala, keďže som číslo mala uložené. Pod názvom Nedvíhať. Dobre, hlboký nádych a výdych, už len vytočiť číslo. Mobil som si dala pomaly k uchu a už som len čakala, kým to niekto dvihne. Po pár minútach sa tak stalo.

"Nicolette!" niekto nadšene zvýskol do telefónu, že som skoro ohluchla. Bola to nejaká žena a podľa hlasu sa dalo spoznať, že má niečo cez 30 rokov.

"Huh? Teda, áno, som to ja." vydýchla som.

"To som ja. Audrey. Určite si nečakala že to budem práve ja, však? Viem to, pretože viem, že ti otec povedal, že nechcem mať s vami nič spoločné. A skôr než zložíš, chcem ti povedať, že to tak nie je." povzdychla si.

Samozrejme že som nečakala, že by to mohla byť ona. Žena, ktorá nás údajne neznáša. A po tom, čo povedala, absolútne nič nechápem, čo sa medzi otcom a ňou stalo.

"Počkať, odkiaľ máš moje číslo?" čudovala som sa.

"Dal mi ho tvoj otec, tesne pred smrťou."

"Akoto? Ja nechápem."

"Počuj, naozaj sa stalo toho veľa, o čom samozrejme ty nevieš a rada by som ti to všetko vysvetlila. Lenže to nie je na rozhovor cez telefón. A k tomu, prečo som sa ti snažila dovolať, hneď čo som sa dozvedela, že tvoj otec umrel, nevedela som čo s tebou bude, bála som sa o teba. A tak som chcela, či by si nešla ku mne. Do štátov. A chcem aby si vedela, že moja ponuka stále platí, ak teda by si chcela..."

"Chcem." prerušila som ju.

"Naozaj? Môžem po teba poslať súkromné lietadlo." nadšene zvýskla, znova. Počkať, čože? Lietadlo? Súkromné? Wow.

"Si tam? V pohode?" spýtala sa ustarane.

"J-ja, áno som. Dobre, súhlasím, ak sa dá teda." pousmiala som sa.

"Dobre, tak keď budeš na sto percent pripravená, zavolaj mi. Budem sa tešiť, ale musím končiť, ahoj."

"Ahoj." vydýchla som a zložila.

Som pripravená odísť? Chcem odísť? Po tom čo sa stalo, rozhodne áno. Aj cez to, že viem, že to budem ľutovať.

•ľudia moji zlatí, predposledná časť je tu. Áno, vidíte správne, naozaj je predposledná. Viem že som písala že bude max. 15 častí, ale vyšlo mi to do menej no. Ale ako som vravela, definitívny koniec nie je 😊 pokračovať budem, keď ukončím My turn, ale to som už hovorila 😃 Len pripomínam aby ste neboli smutné 😂 srandujem😃 tak užívajte predposlednú časť😊 nezabudnite ma potešiť votes a komentármi ❤️love you❤️ Nix❤️•