Nightmares //h.s. [SK] ✔️

Part 4.

"Povedz mi že si robíš zo mňa prdel, lebo ak nie, ja nemám problém ti dať po hube a odísť. Aj bez auta." povedala som vážne cez zaťaté zuby. No on sa len začal na mne smiať. Idiot. "Neznášam ťa. Uvedomuješ si to Harry?!" buchla som ho do hrude.

"Ale prosím ťa, takéto niečo by som určite nespravil. Len ti vraciam úder. Ale tá podmienka tu stále je. A to tá, že pôjdeme niekedy spolu niekam. Na obed, večeru, kam proste budeš chcieť." sladko sa usmial.

"Platí." pousmiala som sa a dal mi tie kľúče.

"Tak sa vidíme Nic." objal ma a ja som mu objatie opätovala. Posledný krát som mu zakývala a vyšla som.

***

Stojím v byte a cítim sa hrozne sama. A mám pocit že sa na znova pomaly zmocňuje úzkosť. Pocit ktorý momentálne zažívam veľmi často. Pomaly som prešla do izby a ľahla som si.

Ach mami, prečo si nás opustila? Verím tomu že tu bývať sama bude veľmi ťažké. Je tu toľko krásnych spomienok, ktoré sme ako rodina zažili. Sú tu aj tie zlé, ktorých je chvalabohu málo, ale sú tu aj smutné spomienky, ale aj vtipné. Veď to k rodine patrí. Pamätám si keď som došla domov opitá prvýkrát. A čo bolo na tom najhoršie? Mala som len 13! Dosť to ľutujem a uvedomujem si to že to bola hrozná hlúposť. A čo bolo na tom najlepšie? Že ma mama vysmiala. Žiadne zaracha ani facka, len sa na mne smiala. Otec bol chvalabohu preč. Alebo keď som mala asi 5 rokov, tak sme boli na pikniku na krásnej obrovskej lúke plnej kvetov. Tancovali sme, spievali sme, celý deň sme si krásne užili. Musela som sa nad tým pousmiať aj cez tečúce slzy.

Neskôr keď som mala 14, v mame nastal nejaký zlom. Bola na tom veľmi zle a tak sme ju s otcom presviedčali nech zájde za odborníkom. A tak zašla za psychiatrom ktorý nám potom oznámil, že mama trpí endogénnou depresiou. A ja som vtedy spravila najväčšiu hlúposť. Potom ako sme sa to dozvedeli, s mamou sme sa začali odcudzovať. Bolelo ma to, že sa stále trápila a musela brať to svinstvo, ale ja som s tým nič nerobila. Doteraz si to neviem odpustiť. Bola som hrozná dcéra, no škoda že som došla na to veľmi neskoro.

***

Wau, bola som na seba tak naštvaná, že som porozbíjala asi polku kuchyne. Hnev vo mne prúdi asi hodinu v kuse. Hnev ktorý pociťujem voči sebe samej. Že som bola hrozná dcéra. Čo ak budem aj hrozná matka? Ak vlastne aj budem. Možno raz.

Momentálne je 1 hodina ráno, a ja nemôžem absolútne spať. Sedím v kúte svojej izby schúlená v klbku a pozerám niekde do blba. Jediné čo teraz potrebujem je spánok, no môj mozog je zrejme proti. Konečne som sa aspoň rozhodla sa postaviť a zašla som do kuchyne. Spravila som si čaj na ukľudnenie a na to aby mi pomohol zaspať. Sadla som si za stôl, na ktorý som si vyložila nohy. Pomaly som upíjala z šálky, no v tom ma na stole zaujal malý papierik.

"Keby sa niečo dialo, alebo proste len tak, tak tu je moje číslo :) Harry xx."

Keby tu tak teraz mohol byť. Aj by som mu zavolala, ale čo ak spí? Skúsim mu napísať aspoň sms. Vyšla som hore do izby, zobrala som telefón a opísala som číslo čo bolo napísané pod odkazom.

"Spíš? -Nic." odoslala som mu. Nečakala som ani minútu a prišla mi SMS.

"Nie Nic. Deje sa niečo? -H."

"Nie len, že či by si ti nechcelo prísť ku mne:) Nechcem ťa nijako využívať, len by mi to fakt pomohlo... -N."

"Jasné, rád:) Za 5 minút som u teba:)"

•Dobre, dnes trochu kratšia😄 Číta to vlastne aj niekto? 😂 Ak áno, máte môj rešpekt 😂 Každopádne ďakujem za všetky videnia a votes ❤️•