Nightmares //h.s. [SK] ✔️

Part 2.

Telo odkryl a mne sa poskytol nepríjemný pohľad.

"Je to ona?" spýtal sa policajt a ja som mlčky prikývla. Slzy sa mi znova drali do očí a tak si ma Harry k sebe viac potiahol. Áno, dlho sa nepoznáme, tak sa to môže zdať divné, ale objatie a mať niekoho pri sebe som momentálne dosť potrebovala.

Policajti ma potom vypočuli, čo sa presne všetko stalo a všetko okolo toho. Zdržali ma tam asi celú hodinu a bola som maximálne vyčerpaná. Hneď ako som nasadla Harrymu do auta, som zatvorila oči (skôr sa zatvorili samé) a zaspala som.

***

Zo spánku ma vyrušili slnečné lúče a tie mi naznačovali že je ďalší deň. Na hodinkách mi ukazovalo niečo po 13. Trochu dosť som si pospala. Konečne.

Porozhliadala som sa kde to som, veď predsa viem že som zaspala v Harryho aute a teraz som.... doma? Ako som sa sem dostala?

Vstala som z postele a zašla som do obývačky. Na sedačke ležal Harry, čo ma celkom dosť prekvapilo. Nebola som naštvaná, to nie, ale prečo? Nechcela som ho budiť a tak som zašla potichu do kuchyne. Do kanvice som dala zovrieť vodu a zaliala som nám čaj.

"Dobré ráno. Alebo obed, skôr." môj pohľad sa premiestnil ku dverám kde stál.

"Dúfam že nevadí že som zostal. Len som chcel byť nablízku keby niečo." nervózne sa usmial.

"To je v pohode Harry. Som rada že si ostal." pousmiala som sa. Vážne som to povedala? Ale neklamala som, naozaj som bola rada. "Dáš si niečo? Aspoň čaj ktorý som ti mimochodom už spravila?" zasmiala som, no nie moc keďže som nevládala sa ani len usmievať. Aké nečakané po tom čo sa stalo.

"Jasné, ďakujem." sadol si ku stolu a podala som mu ho. Zobrala som aj sebe a sadla som si oproti neho.

"Inak ďakujem ti. Veľmi moc. Znova." prelomila som ticho.

"Prosím ťa, už neďakuj. Hovoril som ti že nie je začo." povzbudivo sa usmial a dopil čaj. "Pôjdem ja. Ďakujem za čaj. Uhm, a keby niečo, že by si niečo potrebovala, tak som tu pre teba." usmial sa a mňa zahrialo pri srdci. Bolo milé, že tu je pre mňa. Ale zas je aj jediný. Smutné. Kývla som hlavou na znak poďakovania a išla som ho odprevadiť. "Dúfam že sa ešte uvidíme." pousmial sa a odišiel.

Vrátila som sa späť do kuchyne. Sadla som si k môjmu čaju a rýchlo som ho vypila. Dnes by som chcela ísť za otcom keďže som včera hneď upaľovala domov namiesto toho aby som ho išla aspoň pozrieť. Šálky som odložila do umývačky a išla som sa prezliecť. Wow, stihla som to za 5 minút, osobný rekord.

Vybehla som z izby rovno na chodbu s tým že si hneď zoberiem kľúče od auta, no kľúče nikde. Do riti. Veď auto ostalo pri tom útese! Super, možno tam ani nie je, alebo je to auto celé rozbité. Určite to tak je, lebo tam je to raj nielen pre samovrahov, ale aj pre feťákov a alkoholikov. Kto vie? Možno tam zapadnem aj ja niekedy. Dobre, serem na tu kraksňu. Zobrala som kľúče od maminho auta a upaľovala som k nemocnici.

***

No, v nemocnici som sa nič nové nedozvedela iba stále to isté. Že je malá šanca že sa prebudí a že je mu to ľúto a blá bla blá. Za ním ma pustili iba na 5 minút, prečo tak málo tak to neviem. To spôsobilo že mám ešte horšiu náladu akú som mala. Ale teraz necítim smútok. Cítim sa prázdno. Možno aj naštvane. Asi by som najradšej všetko porozbíjala.

Dobre, čo teraz? Domov absolútne nechcem ísť, ale kam potom? Asi hodinu a pol som jazdila len tak po Londýne a snažila som sa trochu ukľudniť. No moja snaha bola márna. Bolo to len horšie a horšie. Chcela som plakať, kričať ale hlavne ukľudniť sa a mať aspoň trochu kľud, tak som zastavila pri nejakom podivnom bare a vstúpila som dnu.

"To najsilnejšie čo máte. 2 krát." povedala som barmanovi a doniesol to aj s niečim čím by som to mala zrejme zapiť. Pf, čo si myslí že ja som amatér? Rovno som ich kopla do seba obidve a on na mňa kukal iba s otvorenou hubou. Rukou som mu naznačila že chcem ďalší poldecák. Po treťom mi dal rovno celú fľašu. Predne vedel čo potrebujem. Občas na mňa kukol či som v pohode, no zatiaľ sa držím. Zatiaľ.

Ako čas ubiehal, bar sa postupne plnil ľuďmi čo majú na dnes rovnaký plán ako ja. Ožrať sa do nemoty. 3/4 fľaše padlo ako nič a ja som si myslela že som stále OK. Až pokým som sa nepostavila. Rýchlo som si to rozmyslela a sadla som si späť.

"Si v pohode?" opýtal sa ma barman a ľútostivo na mňa pozrel. A to mi pripomenulo Harryho v nemocnici.

"Neboj sa. Som v úplnom poriadku. Len som trochu opitá." odpovedala som a dúfala som že mi aspoň trochu rozumel. Škoda že som povedala presný opak. Cítim sa maximálne mizerne. Oh Darcy, prečo tu nie si keď ťa najviac potrebujem?

"Nicolette?" chytil ma niekto za rameno a tým ma dotyčný vyrušil z myslenia.

"Pán záchranca?" zasmiala som sa.

"Panebože, čo to stváraš?" opýtal sa zdeseno. No OK, ani sa mu nečudujem.

"Pijem. Tak trochu iba. Nechceš si prisadnúť?" smiala som sa naďalej.

"Ako si toto mohol dovoliť Billy?!" zvýšil hlas na barmana. Takže Billy!

"Sorry Harry, ale ja s tým nič nespravím. Môj zákazník, môj pán." ospravedlňujúco pokrčil ramenami a Harry sa stále na neho mračil.

"Ideme domov." precedil Harry pomedzi zuby. Keďže som momentálne v stave "robte si čo chcete, mám všetko totálne u prdele" tak som neprotestovala. Hodil mu tam nejaké prachy a odviedol ma k jeho autu. "Si normálna? Čo si si tým chcela dokázať?!" povedal Harry flustrovane.

"Nič." povedala som nafučane a on ostal na mňa nechápavo civieť.

"Prečo? Vysvetli mi prečo si sa opila, počkať, ty si sa doslova ožrala. Povieš mi dôvod?!" hovoril stále flustrovane. Akoby ho to jednoducho štvalo že ma našiel v takomto stave, ale zároveň akoby sa o mňa bál. A jak mu to mám vysvetliť? Mám mu povedať že to je kvôli mame, kvôli tomu že sa musím vyrovnať s tým že otec umrie tiež, že za 2 týždne nebudem mať kde bývať, že som proste na dne?

Slzy som mala na krajíčku a dalo mi celkom dosť zabrať aby som sa fakt nezložila.

•Bola som donútená pridať novú časť (však ty vieš Maťka), tak som ju pridala 😄 Tak nech sa páči ☺️ Pozretia, ale hlavne votes a komenty by ma naozaj potešili🙏🏻😄 with love Nikolkaa😊💋•