Nightmares //h.s. [SK] ✔️

Part 1.

Presne som vedela kam mám ísť. Vedela som že zdrhla tam. Na miesto kde si vzalo život mnoho ľudí. Rýchlo som naštartovala auto a rýchlosťou blesku som sa hnala tam. Počasie nebolo práve najkrajšie, začalo silno fúkať a myslím že to vyzerá na búrku. Silnú búrku. Čím viac som sa k útesom približovala, tým viac mi stúpal adrenalín. Kurva, čo keď prídem neskoro a bude po všetkom? Slzy sa mi drali z očí potokom a ledva som videla na cestu. Bože, prečo mi toto robíš?! Konečne som dorazila na miesto. Ona už bola na kraji útesu. Vystúpila som z auta a rozutekala som sa k nej.

"Mami, prosím nerob to!" kričala som na ňu, no žiadna odozva sa ku mne nedostala. Bola som len pár metrov od nej, no nestihla som to. Nestihla som ju chytiť, silno objať a nepustiť.

Padla som na kolená a slzy sa mi drali z očí ešte viac ako predtým. Preboha, ako na to zareaguje otec? Veď to neprežije. Čo ak dostane infarkt? Mal už 2 a 3. nemusí prežiť. Ale povedať mu to musím.

Chcela som sa konečne postaviť zo zeme, no nevládala som. Bola som natoľko slabá že som to proste nedokázala. Sĺz pribúdalo, panika narastala a úzkosť sa ma pomaly zmocňovala. Ťažko sa mi dýchalo, nevedela som čo mám robiť. Len som bezmocne sedela na zemi a plakala. Prešlo pár sekúnd a pred očami sa mi len zahmlievalo až som absolútne nič nevidela. Iba čierno-čiernu tmu.

***

"Poznáte ju?" začula som neznámy hlas. Pomaly som otvárala oči, no hneď ma oslepilo silné svetlo.

"Nie, len som ju našiel v bezvedomí keď som sa prechádzal." hovoril ďalší neznámy hlas. Keď som konečne poriadne otvorila oči, zistila som že som v nemocnici. Bože, mama. Oči sa mi znova naplnili slzami.

"Ona umrela." zašepkala som a tým som pripútala pozornosť ľudí čo tu boli. Jeden bol doktor a druhý neviem. Nepoznala som ho. Je to on čo ma našiel?

"Kto umrel?" pozeral na mňa vystrašene doktor. Pozrela som na neho no nebola som schopná odpovedať. "Slečna, čo sa stalo? Kto umrel?" znova zopakoval otázku no aj tak som ho nevnímala.

"Zabila sa." znova som zašepkala. Ani by som sa nečudovala keby si obidvaja mysleli že som nejaká psychopatka.

"Pane bože, kto sa zabil? Prosím odpovedzte." pokračoval.

"M-m-moja mama. Prosím, zavolajte môjho otca." Doktor si vypýtal číslo môjho otca a došiel do nemocnice. 10 minút na to tu bol ako na koni. Hneď ako vošiel ma hneď objal.

"Pane bože Nicolette. Si v poriadku? Čo sa stalo?" vychrlil na mňa.

"Po fyzickej stránke v poriadku som, asi som len odpadla, ale..." pohladkal ma po ruke.

"Ale čo? Nic, čo sa deje?" bol vystrašený. A ja som sa mu to bála povedať. Vedel že mama má psychické problémy, no chodila k psychiatrovi a chvíľu sa zdalo že jej začína byť lepšie. Nikto to nečakal že spraví to čo spravila.

"Radšej si sadni otec. Súvisí to s mamou." poslednú vetu som zašepkala. "Ona-ona... Otec ona sa zabila, priamo pred mojimi očami." znova som šepkala.

"Čo? Nie, nie, to nemôže byť pravda. Prosím, neuťahuj si zo mňa." neodpovedala som mu a začala som vzlykať. Ako môže povedať že si robím srandu?! Z takejto veci?! Kurva, ona sa mi zabila pred očami!

"Myslíš že si robím srandu?! Vieš že mala psychické problémy!" vybehla som po ňom. A to som nemala. Veľká chyba. Videla som ako sa chytá za hrudník a už som vedela čo sa deje. Postavila som sa z postele a vybehla som na chodbu. Hneď ako som vyšla z dverí som si všimla toho chalana, čo sa rozprával s doktorom keď som bola v bezvedomí. No moc som si ho nevšímala a bežala som hneď za doktorom ktorý bol najbližšie.

"Prosím vás, pomôžte mi. Môj otec má infarkt." vzlykala som. Znova. Doktor bežal do izby kde som bola a ja som znova padla na kolená. Nedokázala som sa udržať, nemám na to silu. Môže byť tento deň horší? Prosím, nech mi aspoň on ostane. Bože, prosím. Ani nie minútu na to som videla ako otca prevážajú na lôžku do nejakej miestnosti.

"Pane bože, si v poriadku?" ozval sa známy-neznámy hlas. Pozrela som hore na chalana s dlhšími kučeravými vlasmi cca po plecia a zelenými očami. Mimochodom, krásnymi zelenými očami.

"Myslím že trochu nevhodná otázka." ozvala som sa. Pomohol mi vstať zo zeme, posadil ma na stoličku a sadol si vedľa mňa. Hlavu som ponorila do dlaní. Čo bude teraz so mnou? Ak umrie aj otec, jediný kto mi ostane je teta Audrey s otcovej strany. No býva v Amerike a je jej jedno všetko ohľadom našej rodiny. Vlastne nás neznáša. Dôvod neviem. No teraz ma trápi iná vec. Kde budem bývať? 18 som už mala, pracovať začínam až v septembri, a najhoršie na tom je že moja výplata vystačí iba na nájom, nie to ešte na jedlo. Čo som komu spravila?!

"Slečna Farrell? Môžem s vami hovoriť?" ozval sa doktor.

"Aj on umrel však?" pozrela som na neho zlomene.

"Nie neumrel," odmlčal sa a mne padol kameň zo srdca. "Ale upadol do kómy. A problém je ten, že sa nemusí prebudiť." pokračoval.

"Panebože." chytila som sa za ústa.

"A čo sa týka vás, môžte ísť domov. Výsledky sú v poriadku." povedal a odišiel. To je akože všetko čo mi povie? Je pekné že môžem ísť domov, lenže doma môžem ostať iba 2 týždne, viac nie. Akonáhle nezaplatím nájom, domovník ma vyhodí a bude mu jedno že nemám kde byť.

"Môžem ti nejako pomôcť? Napríklad ťa odviezť domov?" ozval sa kučeravec ktorý stále sedel vedľa mňa. Pozrela som na neho uplakanými očami a slabo som prikývla. Pomohol mi postaviť sa, keďže som nevládala a išli sme.

"Počkať, čo tak zistiť meno môjho záchrancu?" jemne som sa usmiala nad myšlienkou že je môj záchranca a sadla som si do auta.

"Moje meno je Harry. Harry Styles." vyceril svoje biele zuby a usmial sa. "A ty si?"

"Nicolette Farrell." úsmev som mu opätovala, teda ak sa to dalo nazvať úsmevom. "Mimochodom, ďakujem že si ma odviezol do nemocnice."

"Za nič predsa. Určite by som ťa tam nenechal v tej búrke len tak."

Hneď ako naštartoval som mu dala adresu. Do riti, ale veď musím ísť ešte na políciu to nahlásiť.

"Harry, ja musím ísť ešte na políciu." zašepkala som.

"Dobre." odpovedal. Na polícií sme boli za necelé 3 minúty.

"Áno, áno... Nejaké dievča ju našlo neďaleko pláže. Mala poranenú hlavu ale nevieme či to bola vražda alebo samovražda... Nie nevieme kto to je, nemala pri sebe doklady, vôbec nič..." hovoril nejaký policajt. Čo keď to je ona? Ale, žeby ju našli tak skoro? Koľko je vlastne hodín? Viem že keď som išla za ňou, bolo niečo po dvanástej. Pozrela som sa na hodinky na ľavej ruke a tie presne ukazovali 14:03.

"Prosím vás, počula som práve čo ste vraveli. Je možné že viem kto to je." hlas sa mi triasol. Policajt ma pomaly viedol k telu. Harry išiel so mnou a pevne ma držal pri sebe. Stáli sme pred mierne priehľadnými dvermi. Teraz nastáva moment pravdy. Otvoril dvere, priviedol ma k telu pokrytému bielou prikrývkou.

•Tak tu je prvá časť ☺️ Snáď sa bude aspoň trošičku páčiť ☺️ Budem vďačná za všetky prečítania, votes a poprípade nejaké komenty❤️ with Love Nikolkaaaa❤️•