Môžem ťa rozosmiať?

마흔 한 . 41

Jeho očiská si ma prehliadli vražedným spôsobom so sánkami pevne zovretými. Z pľúc som vypustil rezignovaný povzdych. Prečo sme sa museli takto znepriateliť?
„Jimin, dokedy tu máte na pláne byť?"
„Čo ťa do toho?"
Zbadal som ako Nari vedľa mňa padla sánka. Tiež som nečakal príjemnú odpoveď, ale zas toto? „Bože, normálne sa ťa pýtam. Môžeš mi normálne odpovedať?"
„Netuším koľko, nedívam sa na čas."
Teraz do mňa prišla prvá vlna hnevu. A hneď z nejedného dôvodu. Jeho tón, postoj, slová.
„Mal si sa tam napísať aspoň, keď si mal na pláne sem ísť."
„A načo? Ty si sa tiež nikdy nezapisoval."
Druhá vlna hnevu. Už som aj zaťal päste a ucítil Narine dlane na mojom predlaktí. Jiminove spotené líca sa v tom akosi uškrnuli i keď som nechápal prečo. Ani ma to v ten moment netrápilo, lebo môj tlak sa šplhal už kdesi na pol ceste k stropu miestnosti.

„Prečo sa chováš ako idiot?"
Opätoval mi to takmer okamžite: „Prečo sa bavíš s idiotmi?"
„Už som ti to kurva vysvetlil," zavrčal som, „ty tomu chalanovi ani nedáš šancu."
„Po tom čo sa stalo, mu mám dať šancu?" rozosmial sa ironicky.
Narin stisk trocha pridal na intenzite a ja som si práve uvedomil sebeckosť svojich slov. No už nebolo cesty späť.
„Fakt si taký jebnutý a nevidíš to?" privrel oči mojim smerom.
„Ty zase nevidíš tú druhú stranu."
Jimin nakrčil peru: „Ty nemáš poňatia ani o tej prvej."
„ Čo?" potriasol som hlavou, „ čo máš tým na mysli?"
Zostal akosi zamrznutý, pozerajúc mi hlboko do očí. Bola to zmena oproti len pár sekundám dozadu. Nevedel som vyčítať z jeho chovania ani len náznak niečoho, čo by mi dávalo zmysel. Zopakoval som znova svoju otázku, žiaľ nič mi na to neodpovedal. Bude sa tu hrať na záhadno-múdreho a hovno z toho. Zadržal som dych, aby som nevydal ani hlásku. Čo tým všetkým chcel akože povedať? Kam sa vôbec táto konverzácia obrátila? 

V tichu prepletený zlosťou som funel smerom na Parka, dokým mi z ľavice vyšiel Jungkook a postavil sa niekde medzi mnou a ním.
„Hej, chalani," povedal mierne, „kľud, okey?"
Baletka svoj bodavý pohľad premiestnila do Jungkooka.
„Jiminsie, prosím," Kookieho čelo sa pokrčilo.
Jiminsie? Výraz hentoho v tesných legínoch povolil na krátky moment, dokým bol otočený na Kookieho. Ten opäť prehovoril: „Hobi, boli sme tu prvý, tak skús prísť inokedy."

Normálne by som prikývol, chápal by som to. Avšak volty, ktoré som mal v sebe z Jiminoveho chovania mi nedovolili že hihi, haha pohoda. No nemohol som nič spraviť. Ani som nechcel vlastne, čo by som urobil? Vyhodil ich? Na to nemám právo.
Schmatol som radšej Nari za ruku a odviedol som nás obidvoch preč. Masív som za kľučku potiahol tak, že keď tresol, ozvalo sa to snáď celou školou. Nari sa držala od ľaku za hruď a otáčala sa oným smerom.
Cítil som vinu za to, že som Jiminovi vyčítal niečo, za čo by som sa možno ja choval úplne rovnako. Nebolo to odo mňa fér. Veď ani ja som nemal rád Taeho šikanu a homofóbnosť. A viem, že som nad tým privieral oči, lebo Taeho poznám od malička a nikdy to neobrátil proti mne.

„...Hoseokie?"
„Um, áno? Vravela si niečo?"
Nari prekračovala značne rýchlo, aby stíhala môjmu tempu, vyzerajúc ustarostene.
„Ja len, že či v poriadku..."
„Hej, som."

...neviem. Vždy keď začnem nad tými dvoma uvažovať, stratím sa v myšlienkach a neviem nájsť nejaké riešenie. Potriasol som hlavou a dúfal, že vytrasiem z nej pochody, čo mi niekedy nedávali spať. Zamieril som do šatne, ktorá už bola prázdna. S jedom som rozčapil skrinku a zhodil tričko. Šmaril som za seba na lavičku, kde sedela Nari. Až potom, čo som ju periférne zazrel, som si uvedomil, že som ju zaviedol do chalanských šatní. No nevyzeralo, že je v nejakom nekomfortne. Pozerala na svoje malé nožky a na to vycítila môj pohľad.