Ahojte :-) Ospravedlňujem sa všetkým, ktorí si túto časť už omylom prečítali, prehodili sa mi knihy a náhodou som túto kapitolu zverejnila v "Tlkote". Večer mi to už dobre nemyslí, za ušami mi piští 6-ročný znudený syn a hladný manžel, cinkajú mi cez edupage domáce úlohy na kontrolu a decká mi píšu - a to som ešte nezažila - že sa tešia do školy!!! Aj ja sa tešíííím do práce!
Ďakujem @forgotten_ess,že ma upozornila na chybu v programe :-D
Vaša Les
---
Hlavou mi preletí tisíc myšlienok naraz.
„Prosím, nech je to Saskia a môžem u nej pár dní zostať! Alebo Vinkler! Konečne si všimol, že mu chýbam v nemocnici! Moje sestry! Uvedomili si, ako sa doma správali a volajú mi, aby som sa vrátila. Preboha, čo ak sa niečo stalo mame alebo otcovi?"
Chvatne lovím mobil z vrecka. Zasekol sa a nechce von. Kým ho vytiahnem, dozvoní.
„Dokelu!" zafrflem, pretože si nechcem míňať kredit na volanie naspäť. Keď však pozriem na displej, kto mi volal, objaví sa len nápis súkromné číslo.
„To si zo mňa robíš srandu!" rozčúlim sa na úbohý mobil, ktorý za nič nemôže. „Čo ak mi volal Vinkler?! Ako mu zavolám naspäť?! Čo ak to bola moja jediná šanca a už sa mi neozve?!"
Mám sto chutí hodiť mobil o zem, pretože moja frustrácia práve dosiahla vrchol. Všetka nahromadená zlosť sa zo mňa uvoľňuje, keď zúrim na kus plastu a pár obvodov v mojej ruke.
Keď ho najedovane stískam až mi belejú hánky na prstoch a len silou vôle ho nešmarím o zem, rozdrnčí sa znovu. Súkromné číslo. Takmer mi vypadne z ruky.
„Haló?" ozvem sa. Som zadychčaná od toho, ako som nadávala.
„Haló?" zopakuje po mne mužský hlas, ktorý nespoznávam.
„Ehm, prosím? Kto je tam?" Držím si palce, aby to nebol nejaký stupídny telemarketing.
„Ahoj, tu je Markus. Hovorím so Saskiinou kamarátkou?"
Srdce sa mi rozbúcha od nádeje, hoci vôbec netuším, či má dobré správy. Ale už len to, že nezabudol, je pozitívne. Prečo by mi inak volal?
„Áno, tu je Timea."
„Ahoj, prepáč, asi som zabudol tvoje meno. Ako si sa vyspala?"
„Fajn, lepšie ako na stanici," poviem. Zážitok z chrápania a prdenia cudzích ľudí si nechám pre seba.
„To som rád. Počuj, spomínal som ťa mojej mame a povedala, že by pre teba niečo mala. Ale naozaj je to len za byt a stravu, pani Amelie si nemôže dovoliť viac."
Musím sa okamžite rozhodnúť. Určite som si nepredstavovala, že budem niekedy makať zadarmo, ale úprimne, veľa vecí v živote som si predstavovala inak. Už sa to viac nemôže pokašľať.
„Stále to platí," uistím ho.
„Zvládneš sa dostať na predmestie sama alebo mám po teba prísť?"
Nechcem od neho viac láskavostí, než je nevyhnutné.
„Určite to zvládnem... len mi to možno trochu potrvá."
Nadiktuje mi adresu a dohodneme sa, že sa tam stretneme o štvrtej. To mi dáva dosť času, aby som sa niekde skromne naobedovala a našla cestu kamsi na opačný koniec mesta.
Kúpim si klobásu so žemľou a kávu a vytočím Saskiu. Stále je nedostupná. Trochu ma to zamrzí. Dúfala som, že keď už ma nechala v štichu, aj keď nie vlastnou vinou, aspoň ju bude zaujímať, kde som spala a či som v poriadku.
Na zastávke sa snažím vysomáriť z komplikovaného cestovného poriadku, no už sa mi to celkom darí. Na predmestie dorazím bez väčších komplikácií a s poriadnym predstihom. Vystúpim na malom betónovom sídlisku. Je to obrovský rozdiel medzi týmto predmestím a ulicou, kde bývala pani Wilhelmine.
Činžiaky sú tu nízke a ošarpané, vyzerajú poriadne staré. Na ulici parkujú malé a ojazdené autá. Široko-ďaleko tu nevyzerá vôbec nič nóbl. Na lavičke pod košatým stromom sedí jedna staručká pani. Tvár ma ako harmoniku poskladanú z milióna vrások, no ústa má narúžované ostročerveným rúžom a vlasy starostlivo nafarbené na popolavo a upravené do natočených lokní. Vystavuje zošúverenú tvár jesennému slnku a s pôžitkom poťahuje z cigarety upevnenej v dlhom kostenom držiaku.
Pozoruje ma, keď sa prechádzam okolo činžiakov a zvedavo uvažujem, v ktorom z nich budem bývať.
Spoza rohu sa vynorí vysoká vychudnutá postava v tmavom plášti a nedôverčivo sa poobzerá okolo seba, akoby sa bál, že na neho niekto zaútočí. Pevnejšie si pritiahne plášť a zamieri k starej pani na lavičke. Starenka odloží cigaretu a z vrecka vyberie pár bankoviek a čosi, čo vyzerá ako sendvič.
O sekundu zistím, že som sa nemýlila, pretože chlapík hladne roztrhne obal a zahryzne do bieleho chleba. Hrbí chrbát a trhá jedlo vo veľkých kusoch. Lepšie si ho obzriem. Jeho plášť je špinavý a prederavený, vlasy má mastné, topánky odraté a zablatené. Je to bezdomovec.
Keď doje, starenka mu ešte podá balíček cigariet. Bezdomovec sa jej ukláňa a ďakuje. Potom starenka opäť vezme držiak a potiahne si zo svojej cigarety. Bezdomovec od nej ešte čosi chce, ale ona už vrtí hlavou. Chlapík vyzerá, že ho to trochu srdí, ale poslušne odíde.
Potom sa starenka postaví a pomalým krokom sa pohne smerom ku mne. Mieri k vchodu, pred ktorým postávam.
„Hľadáte niekoho?" vybafne na mňa, keď prechádza okolo.
„Nie, len čakám."
Mrkne na môj kufor.
„Ešte som vás tu nevidela."
„Som tu prvý raz. Mám sa tu s niekým stretnúť kvôli práci."
„Prečo by ste chceli pracovať v tejto diere?" odfrkne.
Spovedá ma ako policajt na výsluchu. Mám pred ňou poriadny rešpekt, hoci ju vôbec nepoznám.
„Popravde, nemám veľmi na výber," priznám sa jej. Čosi v jej skúmavom pohľade ma núti hovoriť pravdu.
„Ako to? A zdá sa mi to len, alebo nie ste Nemka?"
„Nie som," prisvedčím.
„Poľka?"
„Slovenka."
„Hezky!" vybafne na mňa odrazu po česky s čudným prízvukom. „Moja mama bola Češka, utiekli cez vojnu pred nacistami. Čo-to si z češtiny pamätám." Dofajčí cigaretu a zašliapne ohorok na zemi. „A prečo nemáte na výber? Vyzeráte mladá a schopná."
Pokrčím plecami a vysypem jej svoj príbeh. Zdravotná sestra, ktorú zlákal zárobok a potom spala na stanici a umývala okná. Stará pani sa smeje, až sa chytá za brucho.
„Dušička, neberte to v zlom, ale vás tuším prenasleduje smola."
Neurazím sa, veď má pravdu. Kým sa smeje, pri každom pohybe jej z oblečenia vychádza cigaretový zápach. Tá baba musí fajčiť ako Turek.
Práve si v duchu chystám otázku, či nevie, kto by tu mohol potrebovať pomoc, keď sa mi rozzvoní mobil. Súkromné číslo, teda Markus.
„Ahoj, trafila si?" opýta sa bez okolkov.
„Som na sídlisku," potvrdím.
„Výborne, aj ja. Kde si?"
„Pred vchodom číslo 11," obrátim sa a prečítam číslo napísané zlupujúcou sa červenou farbou.
„To je náhoda, presne tam ideme," zasmeje sa.
Okrem toho, že ho počujem v telefóne, už ho aj vidím. Vynorí sa spoza toho istého roku ako predtým bezdomovec.
„Nazdar!" zloží a zamáva mi.
„Čau!" zakývam naspäť.
Markus vyzerá byť prekvapený, keď k nám podíde.
„Dobrý deň, Amelie," pozdraví starú pani.
„Dobrý, Markus! Tak toto je tá opatrovateľka, ktorú mi tvoja mama spomínala?"
Markus sa poškriabe po temene.
„No hej. Amelie, predstavujem ti Timeu. Timea, toto je pani Gottlingová."
Starenka sa zase rozosmeje.
„Pani Gottlingová bola moja svokra, nech odpočíva v pokoji tá stará mrcha," natiahne ku mne ruku. „Volaj ma Amelie."
Neisto jej potrasiem rukou. Som zo všetkého zmätená. Takže u tejto pani budem robiť opatrovateľku? Tiež nevyzerá, že by ma potrebovala. Už nechcem zažiť rovnaký scenár ako u pani Schneiderovej. Navyše zadarmo.
„Markus vravel, že budem robiť pre niekoho, kto je vážne chorý a potrebuje ma," habkám.
Markus na mňa vyvalí oči a sykne. Hryznem si do jazyka a všimnem si, že Amelie sa zachmúri.
„Nepotrebujem opatrovateľku," vyčítavo sa pozrie na Markusa.
„Amelie," vzdychne Markus. „Mama hovorila, že vám to vysvetlila."
„To áno," mykne Amelie plecom. „Povedala, že to nie je kvôli mne ale kvôli nej," ukáže na mňa prstom. „Vraj ona potrebuje mňa."
Zmätene pozriem na Markusa, ktorý mi naznačí, aby som mlčala.
„Takže?" opýta sa Markus Amelie.
Amelie ma chytí pod pazuchu a potiahne k vchodu.
„Takže ju beriem. Tvoja mama mala pravdu. Toto chúďatko ma potrebuje viac ako ja ju," žmurkne na mňa.
Markus si viditeľne vydýchne. Keď kráčame po schodoch, nakloní sa ku mne a pošepká mi:
„Amelie je neuveriteľne hrdá, nikdy neprizná, že potrebuje opateru. Má rakovinu pankreasu, v noci máva neznesiteľné bolesti."
Prikývnem, že to chápem, aj keď v skutočnosti som ešte stále trochu stratená.