Married to mafia ⇢ⓎⓄⓄⓃⓀⓄⓄⓀ⇠✔︎

XXVI.

Vystrašene som sa nalepil na Kookieho a odmietal sa ho pustiť. Veď povedali, že nás čaká tresť smrti. To nieje dobré. Ani pre jedného z nás.

Jungkookie ma objal okolo ramien a viac si ma na seba natiskol. Nenamietal som a nechal ho, nech ma obíma.

,,Pôjdem sa tam pozrieť. Ty tu zatiaľ pekne seď a čakaj. Dobre?", prehlásil po chvíli, kedy búchanie neprestávalo. Hneď som začal krútiť hlavou v nesúhlas.

,,Nie. Nechcem aby sa ti niečo stalo. Pôjdem radšej ja. Ty sa pôjdeš schovať", prehlásil som a pomaly som sa postavil z gauču. Jungkookie chcel namietať, ale umlčal som ho svojími perami. Nežne sme sa pobozkali a s tichým mľasknutím sme sa od seba odtiahli.

,,Jungkookie prosím", prehlásil som trochu zúfalo a frustrovane. Búchanie neprestávalo a môj priateľ odmietal moju pomoc. Toto mi aj trochu vadilo a zabolelo.

Jungkookie len porazene prikývol a so detským bozkom na líčko odyšiel niekde do útrob domu. Ja som sa zatiaľ celý vydeseným rozišiel ku vchodovým dverám.

Pred nimi som sa nádych a následne vydýchol. Ruku som položil na kľúčik, ktorým som otočil a následne pomali otvoril dvere.

Srdce sa mi zastavilo, keď som vo dverách uvidel dvoch strážnikov. Tý boli ale rýchli. Hlavne dúfam, že sa Kookie stihol schovať. To by bol potom obrovský problém.

,,Dobrý deň. Ako vám pomôžem?", spýtal som sa s falošnou sebaistotu. Myslím, že ak by som sa pred nimi nejak skácal, nebolo by to pre mňa ani Jungkookieho dobré. Obja sme teraz vystavený obrovskému nebezpečenstvu.

,,Dobrý deň. Určite ste počuli o tom útoku mafiánov. Ak by vám to nevadilo, radi by sme sa poobzerala po dome. Ak by vadilo, prídeme nabudúce aj z príkazom na domovú prehliadkú", prehlásil jeden zo strážnikov.

Neviem čo mám teraz robiť. Ak by som ich pustil, našli by Jungkookieho. Ak nie, prídu znova a to by sme už obaja pochodili zle. Som v koncoch. Neviem si radi.

Kútikom oka som si všimol ako neďaleko mňa stojí Kookie zo zbraňou v ruke a prikyvuje. Očividne už stihol vymyslieť plán.

,,Nevadí mi to. Len poďte ďalej", falošné som sa usmial a odstúpil som od dverí. Policajti s poďakovaním vošli a pomali sa rozišli smerom ku obývačke.

,,Dávaj pozor na to, čo hovoríš. A tiež daj aj na seba pozor", zašepkal mi Kookie do ucha a následne vybehol z domu. Hneď som za ním zavrel dvere a pobral sa za policajtmi.

,,Môžme sa tu porozhliadnúť?", spýtal sa ma jeden z nich. Nemo som prikývol a policajti sa hneď pobrali do útrob domu. Len dúfam, že Kookie schoval tie tašky zo zbraňmi.

Po asi pol hodine sa vrátili do obývačky. Bol som trochu nervózny, lebo neviem čo mohli nájsť. Ani ja to tu dobre nepoznám. Vlastne asi neviem, či to má nejakú pivnicu.

,,Vizerá to v poriadku. Len vo vašej spálni som našiel tašku s iným typom oblečenia", zodvihol obočie jeden z policajtov. Prehltol som a začal čo najrýchlejšie vymýšľať nejakú výhovorku. Kebyže tú tašku spratal, mal by som menej roboty. Dement.

,,Patrí môjmu bratovi. Len si potreboval niečo vybaviť. Vraj sa vráti až večer", trepol som prvú somarinu, ktorá mi napadla. I keď žiadneho nemá. Problém bude, ak si to budú preverovať.

,,Dobre. Poznáte niekoho, kto je člen Joen rodiny, alebo niekoho, kto pre ních pracuje. A poprosím pravdu", prehlásil druhý z policajtov a začal ma prepaľovať pohľadom. Teraz už len znieť presvedčivo.

,,Nie pane. Nikoho takého nepoznám", hneď som vypľul klamstvo. Samozrejme, že viem kto všetko je rodiny Joen členom a tiež, kto pre nich pracuje. Ale nehodlá udať svojich jediných kamarátov a môjho priateľa.

,,Dobre. Ešte mi povedzte vaše meno a váš vek", prehlásil policajt a vybral si z puzdra notes. Neviem na čo mu to bude. Ale asi na to preverovanie. Super.

,,Min Yoongi a mám 20", prehlásil som a policajt si to zaznačil. S poďakovaním a rozlúčením sa pobrali z chatky preč. Neviem či som urobil dobre, ale tak čo už.

Hneď ako sa za policajtmi zavreli dvere som sa k nim rozbehol a zamkol. Následne som vybehol do hornej obývačky, kde som sa usadil na gauč. Nohy som si pritiahol k hrudi a následne ich objal.

Neviem prečo, ale cítil som sa zle. Zle z toho, že som klamal. Vždy som hovoril pravdu a iba zriedka som klamal. Nemal som totižto na klamstvo dvôvod.

,,Išlo ti to skvelo", prehlásil niekto za mnou. Od ľaku som povyskočil a otočil sa na osobu za mojím chrbtom. Vydýchol som si, keď som zbadal Kookieho.

,,Ďakujem", usmial som sa a postavil som sa z gauču. Hneď som k nemu podyšiel a pevne som ho objal. Potrebujem sa trochu ukľudniť. Nič lepšie ma v momentálnej chvíli nenapadlo.

,,Budeme musieť odýsť. Podľa mňa si tvoju výpoveď overia. Určite sa sem vrátia a budú nás chcieť zavrieť", na to som len súhlasne prikývol. Kookie si ma chytil pod zadkom a hneď na to si ma na seba vyhodil.

Nohy som mu obmotal okolo pásu a ruky okolo krku. Viac som sa naň nalepil a hlavu si položil na jeho rameno. Jungkookie sa následne rozišiel do jeho spálne.

Tam ma položil na posteľ. Hneď sa pobral ku skrini a začal z nej vyberať veci, ktoré následne ukladal do naších tašiek. V momente, kedy mal všetko hotové, vytiahol z tajných dvierok v skrini dve tašky zo zbraňmi. Aspoň niečo schoval.

Tašky uchopil do rúk a rozišiel sa pravdepodobne ku autu. Hneď som sa aj za ním rozbehol a išiel popri ňom. Už nech sa tento chaos skončí.

Hneď ako sme prišli ku autu som sa posadil na miesto spolujazdca. Jungkookie zatiaľ šmaril tašky do kufra auta. Následne si sadol za volant a podal mi tri tôzne zbrane.

Prevzal som si ich a položil ich ku mojím nohám tak, aby ich nikto nevidel. Nebudem predsa nič riskovať. To rozhodne nie. Už len to by bolo pre nás dvoch hrozné.

Kookie naštartoval s mi sme sa plnou parou hnali niekam do neznáma. Vlastne ja som nevedel kam ideme a Kookie rozhodne vedel. Ale asi pôjdeme naspäť do domu. No nechám sa prekvapiť.

,,Kam vlastne ideme?", spýtal som sa po chvíli ticha, ktoré medzi nami nastalo. Nechcem ho rušiť, ale som neuveriteľne zvedavý.

,,Naspäť domov. O tom mieste vie len málo kto a polícia o ňom nevie nič. Takže tam budeme v bezpečí", usmial sa na mňa. Úsmev som mu opätoval a nechal ho, nech v kľude šoféruje.

Ešte by sme niekde nabúrali. Dokážem byť dosť otravný, takže radšej nebudem rozprávať. Ešte mu aj prinesiem infark. To by som už neprežil.

Radšej sa nechám uniesť únavou, ktorá na mňa liezla.