Dreamers 1 - Men Cry Too

Epilogue

Boli to tri roky. Tri posraté roky, odkedy moja mama zomrela a tentoraz som si prial, aby som to bol ja.

Strávil som doma tri mesiace, aby som sa z toho celého spamätal. Lenže z niečoho takého sa nedá len tak spamätať. Moja najmladšia sestra bola preč a ja som tomu nedokázal nijak zabrániť. Vzala si život, nikto z nás si ani nevšimol, že je s ňou niečo zle.

Strávil som dlhé týždne v slzách. Také, ako už dávno nie. Teraz som bol konečne schopný vrátiť sa do Londýna a pokračovať v práci. Aspoň som si to myslel.

Kráčal som tými najzašitejšími uličkami, aby ma nikto nenašiel. Nestál som o pozornosť. Aspoň nie teraz. To, na čo som celé týždne myslel, by jej pritiahlo dosť.

Keď si myslíš, že všetko je konečne fajn, život ťa riadne prefacká. Je to jeho zvyk.

Začínal som si myslieť, že som pred ôsmimi rokmi urobil najväčšiu možnú chybu. Možno toto nie je život pre mňa. Možno by som mal predať dom, zbaliť si veci a vrátiť sa do toho zapadákova, z ktorého som pred rokmi vyliezol. Mal som na to dosť dôvodov.

Po prvé - som unavený z toho, ako novinári sledujú každý môj krok. Na začiatku som myslel, že to bude fajn, že bude dobré, keď o nás ľudia budú vedieť. Ale pritiahli sme na seba až priveľa pozornosti. Aj preto sme potrebovali prestávku, ktorá sa šialene pretiahla.

Po druhé - medziľudské vzťahy. Od toho osudného večera v Mníchove som Ryana nikdy viac nevidel. Stále ma to štvalo a neviem, čo mám robiť. Mám sa mu snáď ísť ospravedlniť a povedať, že som zmierený s tým, čo mi urobil? To nedokážem. Lebo nie som zmierený.

To bohužiaľ nie sú jediné narušené vzťahy. S willom a jamesom sa stále stretávam, ale moje posledné stretnutie s Eddym nedopadlo podľa našich predstáv. Chceli sme sa rozprávať o živote, ale možno sme zašli priďaleko. Takmer rovnako ďaleko ako kedysi s ryanom. Vykričali sme si všetko, čo sme na sebe neznášali. Povedali sme si viac, ako by naše dlhoročné priateľstvo mohlo zniesť. Dva mesiace sa mi neozval a ja som nemal odvahu na to, aby som mu zavolal.

Po tretie - rodina. Viem, že by ma radšej mali doma ako na svetovom turné. Aj ja by som bol radšej s nimi. Keď tak o tom premýšľam, naozaj si asi zabalím veci a pôjdem prvým vlákno späť domov.

Po štvrté - manažment. Zažil som to už predtým. Musím sa správať tak, ako mi prikážu a robiť to, čo mi prikážu. Musím sa tváriť, že sa mi to páči. Asi by som za to mal dostať Oskara, som v tej roli už osem rokov.
Chcel som ísť domov a zároveň už nikdy neprejsť tými dverami. Všetko ma to privádzalo k sebadeštruktívnym myšlienkam. Až takým, že som neraz držal nôž v trasúcich sa rukách. Ale nikdy som to neurobil. Nedokážem to. Alebo som to nedokázal.

Vytiahol som z vačku mobil a vytočil som Williamovo číslo. Veril som, že keď mu zavolám, uľaví sa mi. Musel som mu niečo povedať.

Zvonilo to. Zvonilo to pridlho. Ale zodvihol.

„Haló?" ozvalo sa z druhej strany.

„Ahoj, Will," povedal som.

„Tom, ahoj. Deje sa niečo?" spýtal sa ma William.

„Nie, len som ti chcel zavolať. A spýtať sa ťa, či by sme sa nemohli stretnúť," odpovedal som.

„Mám prísť zajtra ráno k tebe aj s raňajkami?" spýtal sa ma William. Mal ma prečítaného až veľmi dobre.

„Áno," prikývol som.

„Fajn, budem u teba ako na koni, donesiem ti niečo čerstvé z pekárne," povedal William.